Anjeli z nemocnice

Ďalšie dieťa v našej domácnosti

     Hneď ráno sme išli do nemocnice za Patríciou, ktorá autonehodu prežila.
     Lámalo mi srdce vidieť ju tam s nohou v sadre, obviazanou rukou a polepenou leukoplastmi. Bolo mi jej neskutočne ľúto. Ako menšie rozptýlenie som jej priniesla obrázok ruže, ktorý u nás raz zabudla.

     Patrícia sa našej návšteve veľmi potešila, taká bola šťastná, ako možno nikdy predtým. Obom nám bolo ľúto, že jej musíme oznámiť tú zdrcujúcu správu, že jej milovaní rodičia sú mŕtvi.
     Na túto ťažkú úlohu sa podujal Róbert, predsa len je to jej strýko, pozná ho dlho a dôveruje mu.
    
     „Paťka, musím ti niečo povedať,“ začal a z očí mu vypadla malá osamotená slza.
     Položila som mu ruku na plece ako symbol mojej podpory a on si ju zotrel. Predsa len, nie je ľahké oznámiť päťročnému dieťaťu, že jeho rodičia zomreli.
     „A čo také?“ uprela naňho svoje malé očičká.
     „Tvoja mamička a otecko... Oni... Ja to nedokážem!“ Robo sa otočil na mňa a rozplakal sa. Objala som ho a on mi reval na ramene. Hladila som mu chrbát, snažila sa ho upokojiť a utíšiť, ako keď tíšim Majku, a počas toho som rozmýšľala, ako poviem Paťke tú nepríjemnú správu.
     „Paťka,“ smutne som sa na ňu pousmiala.
     „Čo je s mojimi rodičmi?“ opýtala sa s neutrálnym výrazom. Možno vycítila, že to, čo jej chceme, respektíve sa jej snažíme povedať, nebude nič príjemné.
     „Tvoja milovaná mamička a tvoj milovaný otecko už na teba budú dávať pozor iba z nebíčka,“ snažila som sa jej to šetrne oznámiť.
     „Oni zomreli?!“ vykríkla malá a zakryla si ústočká rukou. Z očí sa jej začali valiť slzy ako hrachy.
     „Áno,“ pritakala som priškrteným hlasom.
     „A čo bude teraz so mnou?“ vzlykala skrútená od bolesti.
     Bolelo ma vidieť ju takúto. Takisto ma bolel aj pohľad na zlomeného Roba.
     Dokázala som ich však pochopiť, úplne presne by som dokázala opísať, ako sa v tejto chvíli cítia. Najmä malá Patrícia.
     Jej slzy a bolesťou poznačená tvár vo mne vyvolali nepríjemné spomienky. Spomienky na to, ako sa presne toto isté stalo aj mne. Aj keď to bolo už niekoľko rokov dozadu, stále je to pre mňa čerstvé, aj keby nemalo.
     No tým, že sa toto prihodilo som si rozjatrila staré rany a teraz z nich znova krvácam.

     „Budeš bývať s nami, s Katkou sa o teba postaráme,“ povedal Robo a natiahol k nej ruku.
     „Naozaj?“ opýtala sa uplakane.
     „Naozaj,“ prikývla som a objala ju. „Keď sa zotavíš, s Robkom si prídeme po teba, vezmeme všetky tvoje veci a presťahujeme ťa k nám. Súhlasíš?“
     „Áno,“ zamumlala mi do ramena.