Anjeli z nemocnice

Také šoky!

     Preboha, ja sa páčim Róbertovi Palkovičovi!!! Nemohla som tomu uveriť.
     Keď sa na mňa pozrel, slušne som sa začervenala.

     „Aj ty sa jej páčiš,“ povedal Timko.
     „Naozaj?“ pozrel na mňa Robo.
     „Hm, to ti poviem, až keď zistím, ako by si zareagoval, ak poviem áno.“
     „Neviem, cez noc si to musím premyslieť,“ uškrnul sa. „Idem, tak sa majte krásne a želám vám dobrú noc a pekné sny. A aby som nezabudol, Timo, tak zajtra prídu aj rodičia.“
     „Super,“ potešil sa malý.
     „Ahojte,“ rozlúčil sa Robo a (konečne) odišiel.

     „Hneváš sa na mňa, že som mu to povedal?“ opýtal sa ma po chvíli Timko. Len tak som ležala na posteli a civela do stropu... Možno som naozaj vyzerala nahnevane.
     „Nie, nehnevám sa,“ usmiala som sa naňho. „Aj tak by som mu to raz možno povedala.“
     „Aha, tak dobre. Zahráš sa so mnou?
     „Iste.“

     Hodinu som s Timom pretekala na autodráhe, dokým v diaľkových ovládačoch „nezdochli“ baterky.
     „A teraz čo?“ posmutnel Timko.
     „Keď príde Lucka alebo Julo, tak ich popros, aby zohnali nové baterky do ovládačov. Dovtedy budeme zase hrať človeče a karty.“

     Ani som to nedopovedala a do izby vošla Lucia.
     „Mám pre treba dobrú správu, Katarína!“
     „Akú?“ prekvapene som sa na ňu pozrela. Dobré správy nepočúvam často.
     „Našiel sa vhodný darca, čiže ak pôjde všetko podľa plánu, tak už o dva týždne budeš môcť absolvovať transplantáciu srdca. Hneď zajtra začneme s potrebnými vyšetreniami.“
     „Luci, ale to je tak super!“ zvískla som, že ma muselo byť počuť až na patologickom oddelení na druhej strane nemocnice. Začala som tancovať od radosti a škeriť sa ako slniečko. To bola jedna z dvoch najlepších správ, ktoré som dnes  a vlastne v celom mojom živote, počula.
     Timo sa na nás pozeral ako na mentálne retardované, no v tej chvíli som to neriešila. Neskôr som sa mu aj tak chystala povedať, čo mi je.
     Och, v tej chvíli som bola snáď ešte šťastnejšia, než keď Robo priznal, že aj ja sa mu páčim.

     „Je,“ usmiala sa na mňa ryšaňa cez slzy. Bola dojatá a ja tiež. Po všetkých tých rokoch sa konečne našiel niekto, kto mi daruje svoje srdce. (Dúfam, že aj napriek tomu, že budem mať srdce iného človeka, budem stále rovnaká.)
     „No nič, musím sa vrátiť,“ povedala Lucka a otočila sa na odchod. Predtým ju však ešte zastavil Timko.
     „Teta Lucka, mohli by ste nám zohnať baterky do diaľkových ovládačov, prosím?“
     Lucia sa zasmiala a so žmurknutím prikývla. Timovi sa automaticky zväčšil úsmev, aj keď ani zďaleka nebol taký ako ten môj.

     Dnešok snáď nemohol byť lepší a dokonalejší.