Anjeli z nemocnice

Dokonalá destinácia

     „Dúfam, že sme na nič nezabudli,“ povedala som Robovi, keď som stála na ulici pri kufroch a čakala na taxík.
     „Neboj sa, máme všetko, elektrospotrebiče sú všetky povyťahované zo zásuvky, plyn je tiež vypnutý a aj voda, nemalo by sa nič stať. Všetky cennosti máme u mamy, takže nás, snáď, nevykradnú. A už sa neboj, sústreď sa na to, ako už o pár hodín budeš ležať na pláži na Bora Bora.“
     „To je tak nádherná predstava,“ usmiala som sa na Roba. Nikdy som si nemyslela, dokonca sa mi ani len nesnívalo o tom, že sa raz dostanem na Bora Bora. A teraz? Teraz sa mi ten sen ide splniť.

     Práve keď Robo zamkol dvere, pristavil sa pri našom dome taxík. Taxikár aj Robko naskladali naše kufre do kufra a taxikár nás odviezol na letisko.
     Na letisku sme čakali dve hodiny na náš zdĺhavý let, počas ktorého sme niekoľkokrát prestupovali, ale poviem vám, že to stálo za to. Keď sme dosiahli cieľovú destináciu, nezmohla som sa na slovo. Len som sa šokovane rozhliadala okolo seba.

     „Preboha, Robo, je to tu prekrásne!“ pošepkala som mu nadšene, keď sa vybral smerom k recepcii hotela.
     „Počkaj, až uvidíš naše ubytovanie,“ usmial sa na mňa a vzal môj kufor a tašku.
     „Veľmi sa teším.“
    BRobo sa vybral k recepcii a ja hneď za ním. Nerozumela som však, o čom sa tam rozprávajú, tak som len obdivovala krásu tej recepcie. Boli tam rôzne farebné kvety, obrovské akváriá a pohyblivé obrazy. Bolo to pôsobivé.

     „Tak, láska, môžeme ísť,“ usmial sa na mňa Robo a tým ma prerušil z obdivovania vstupnej haly hotela.
     „Kam ideme?“ opýtala som sa ho, keď ma chytil za ruku a viedol niekam ďalej od hotela.
     „Ideme do nášho súkromného malého domčeka na pláži.“
     „Čože?“ pozrela som naňho nechápavo. Nikdy som sa o Bora Bora nezaujímala, ani o ubytovanie a tak. Preto ma teraz prekvapilo, keď ma Robo vzal na pláž, kde sa trochu ďalej od seba nachádzalo niekoľko domov, ktoré mali priamo vchod do mora a vlastný bazén.
     „Tu budeme bývať,“ dal mi bozk na líce.
     „Ako dlho vlastne?“
     „Budeme tu bývať tri týždne, Katka. Ale pokojne môžeme aj dlhšie, ak chceš. Až do konca septembra.“
     „A čo tvoja mama? Nemôžeme jej nechať Paťu a Majku na krku tak dlho.“
     „Neboj sa, mama je o všetkom informovaná a so všetkým súhlasila. Všetko vie, takže sa už nestresuj, o nič sa neboj a začni si užívať našu prvú spoločnú dovolenku.“
     „Tak teda dobre,“ postavila som sa na špičky a pobozkala ho na líce. Robo potom zobral všetky kufre a tašky a vyrazil k domčeku číslo dvanásť.

     Keď som vstúpila dnu, zostala som zarazene stáť medzi dverami. Tá dokonalosť a luxus mi priam vzali dych.
     „Robo, je to tu dokonalé,“ zašepkala som.
     „Ale ani zďaleka to nie je tak dokonalé ako ty,“ zašepkal nebezpečne blízko mňa a mne po tele prebehla vlna zimomriavok.
     „Páči sa mi, že ešte stále na mňa takto reaguješ,“ zavrčal a začal ma bozkávať na krku. Ja som sa mu však šikovno vykrútila a vybehla von obdivovať krásu a čistotu mora a prírody.
     „Je to tu dokonalé! Toto je asi tá najdokonalejšia destinácia, ten najkrajší raj, kam si ma mohol vziať!“ hodila som sa Robovi okolo krku, keď vyšiel za mnou von.
     „Som veľmi rád, že sa ti tu páči.“
     „Páči? Veď by som tu chcela zostať už navždy! Je to tu úplne dokonalé! Ďakujem ti veľmi, veľmi pekne, že si ma sem vzal!“ objala som ho ešte pevnejšie a pobozkala ho.
     „Nemáš za čo, kráska,“ povedal, keď sa odtiahol, ale potom si ma znova pritiahol do ďalšieho vášnivého bozku.
     „Milujem ťa, Robko,“ zamrmlala som mu do ucha, keď si moje nohy obtočil okolo svojho pása, a tak si ma zobral na ruky.
     „Aj ja teba.“