Anjeli z nemocnice

Hľadanie škôl alebo Sranda začína

Zaspala som v Robovom náručí. Ráno som sa však zobudila sama v obrovskej posteli. A asi v Robovej/našej spáľni.

„Dobré ránko, láska. Ako si sa vyspala v novom dome, v novej posteli?"
„Ako kráľovná, úplne doružova, fantasticky."
„Tak to som veľmi rád. Budeš už vstávať alebo si chceš ešte poležať?"
„Koľko je hodín?" spýtala som sa, keďže som nevidela nikde žiadne hodiny.
„Pol deviatej a tri minúty."
„Tak budem už vstávať."
„Dobre. Čo ti pripravím na raňajky?"
„Stačí len kakao s rožkom, ak máš."
„Máš to mať. A potom po raňajkách môžeme popozerať nejaké tie školy a vzdelávacie programy."
„Super, ďakujem ti veľmi pekne. Za všetko."
„Nemáš za čo. A teraz sa poď naraňajkovať a potom sa vrhneme do hľadania."
„Dobre," usmiala som sa naňho a spolu s ním odišla do kuchyne, kde mi krásavec pripravil raňajky.

Po raňajkách som zo seba išla spraviť človeka. Róbert sa medzitým pustil do hľadania. Po chvíli som sa k nemu pridala.

„Och, gymnázium ani nepozeraj. Na to ja nemám. Škola v nemocnici nie je na takej úrovni, ako základná alebo stredná škola, či gymnázium, kde odo mňa budú vyžadovať veľa vedomostí. Najmä takých, o ktorých nemám ani šajnu."
„Tak vieš čo? Nájdem ti najprv nejaké doučovanie, aspoň do konca tohto školského roka a od budúceho školského roka budeš môcť normálne nastúpiť do školy."
„Asi budem aj opakovať ročník, či?" opýtala som sa otázku, ktorá ma kvárila už dlhšie, v podstate odvtedy, čo som začala premýšľať nad tým, že pôjdem do školy. „Nedajú ma predsa priamo do maturitného."
„Máš pravdu, ale to vôbec nevadí. Tie dva roky domácnosť utiahnem aj sám, veď som to v podstate robil aj doteraz. Budem chodiť do práce a ty sa budeš môcť venovať štúdiu. Spýtam sa mojej mamy, ona je učiteľka, či by nám s týmto pomohla."
„Výborne."
„Zavolám jej, dobre?" usmial sa na mňa čiernovlasý krásavec a keď som prikývla, odišiel zavolať mame. Ja som sa zatiaľ pozerala na výučbové plány na niektorých školách, ktoré mal Robo otvorené. Úprimne, neoslovilo ma nič. A sama som ani nevedela, čo chcem študovať.

Robko mi po telefonáte s mamou pomohol vybaviť niečo ako doučovanie u tých najlepších učiteľov a profesorov v širokom okolí. Od všetkých bolo veľmi milé, že mi chcú pomôcť.
„Ďakujem, Robko," znova som mu ďakovala. „Ľúbim ťa."
„Aj ja teba, Katka."