Anjeli z nemocnice

Prekvapenie

     Do osemnásteho augusta zostávali ešte dva týždne. A Robo mi stále nechcel povedať, kde sa ten raj nachádza. (Aj keď... Ja už v raji som. Som doma, po boku mojej najmilovanejšej osoby, s dvomi peknými dievčatkami a nič iné mi nechýba. Keď sme všetci spolu doma, cítim sa ako v raji.)

     No tie dva týždne ubehli ako voda, ani som sa nenazdala a bol tu deň odchodu.
     Naše princezné sme deň predtým odviezli do Trnavy k Robovej mame, ktorá sa o ne postará. Tá nám popriala šťastnú cestu a nech si dovolenku parádne užijeme.
     „Ďakujeme,“ povedali sme jej pri odchode a rozlúčili sa s ňou aj s dievčatami.
   
      „Budú mi tie dve chýbať,“ povedala som po ceste späť do Bratislavy.
     „Vážne?“ zasmial sa Robo. „Tuším sa u teba začína prejavovať nejaký ten mamičkovský syndróm.“
     „Nesmej sa,“ šťuchla som ho do ramena. Mne teda do smiechu vážne nebolo. Veľmi som sa na tie dve naviazala.
     „Môžem ti sľúbiť, Katka, že na tej dovolenke zabudneš nie len na dievčatá, ale aj na všetky starosti, tvoju minulosť, skrátka na všetko.“
     „A kam to vlastne ideme?“
     „Bora Bora.“
     „To nemyslíš vážne!“ zvýskla som. Šokovane, milo prekvapene, ale zároveň aj trochu nahnevane. Veď tá dovolenka musela stáť majland!
     „Ale hej, myslím. Sľúbil som ti predsa, že ťa zoberiem do raja. A tam je to naozaj ako v raji.“
     „Ale veď to stojí nehorázne veľa peňazí a…“ snažila som sa pokračovať, ale Robo mi svoju ruku pricapil na ústa.
     „Ticho! Nerieš, prosím, koľko to stálo. Je to darček za úspešné zvládnutie tohto školského roka a za všetko, čo pre mňa a dievčatá robíš. Zaslúžiš si to, takže mlč a teš sa.“
     A ja som tak urobila. Nič iné mi totiž nezostávalo, len sa na tú luxusnú dovolenku nehorázne tešiť. Veľmi tešiť.