Anjeli z nemocnice

Návšteva Timka

     „Už si pokojný?“ zamumlala som Robovi do hrude.
     „Áno, ďakujem.“
     „Pôjdem sa spýtať Lucky, či ho môžeme vidieť, dobre?“
     „Dobre, choď. Ja sa zatiaľ nejako psychicky pripravím.“
     Dala som mu bozk na líce a odišla za Luciou.
     O krátku chvíľu som bola späť s kladnou odpoveďou.
     „Tak teda poďme,“ zdvihol sa z postele a objal ma okolo pása. Takto sme sa vybrali na jednotku inrenzívnej starostlivosti, kde ležal Timko Palkovič, naše malé, večne usmievavé, modrooké slniečko.

     Keď som ho tam tak videla ležať, nevládneho a unaveného, po tvári sa mi spustili slzy. Bolo mi toho malého ľúto.
     Pozrela som sa na Roba, vyzeral podobne ako ja. Tiež bol zdrvený z toho, že jeho milovaný mladší braček leží na JIS-ke.

     Podišli sme k jeho posteli. Robo si čupol vedľa jeho hlavy a ja som si sadla k nemu na posteľ.
     „Čaute,“  pozdravil nás malý Timko.
     „Ahoj, šampión,“ pozdravil ho brat.
     „Ahoj, Timko,“ pozdravila som ho aj ja. „Ako sa cítiš?“
     „Už dobre. A ty sa máš ako, Katka?“
     „Tiež dobre, keď už sa máš aj ty dobre.“
     „Chcem sa zahrať s autodráhou.“
     „O pár dní, braček,“ usmial sa naňho brat. „Až budeš na svojej izbe.“
     „To kedy bude?“
     „Až pán doktor povie, že už môžeš ísť späť do tvojej a Katkinej izby.“

     V tej chvílii vošla do izby Lucia a priniesla malému nejaké lieky.
     „Timko, tebe sa pri týchto dvoch rapídne zlepšuje stav,“ zasmiala sa. „Keď ťa budú každý deň navštevovať, o pár dní budeš zdravý ako rybička.“
     „Budem sa potom môcť hrať s autodráhou?“
     „Isteže, anjelik. Ale teraz musíš odpočívať, dobre?“
     „Tak my teda už pôjdeme,“ povedala som a vstala z postele. „Maj sa, Timko, zajtra sme tu zas,“ pohladila som ho po vláskoch a pobozkala na vrch hlavy.
     „Ahoj, šampión a dobrú noc,“ usmial sa naňho Róbert a spolu so mnou odišiel späť do mojej izby.

     „Dostane sa z toho,“ povedala som mu, keď sme sa vracali na moju izbu.
     „Určite,“ pousmial sa Robo. „Kvôli nám, kvôli tebe, kvôli Lucii. On to zvládne.“
     „Samozrejme, že áno,“ zívla som.
     „Si unavená?“ opýtal sa ma ten úžasný chlap a vzal ma na ruky.
     „Áno,“ vypískla som, keď ma držal v náručí. A poviem vám, bolo mi tam fantasticky.
     V jeho náručí som sa cítila skvele, bezpečne a tak, ako nikde inde.
     Uvedomila som si, že toto je to miesto, kam chcem už navždy patriť.

     Ešte predtým, než mi klesli viečka, vyslovila som vetu, ktorou som zmenila celý život nie len sebe, ale aj Robkovi.
     „Milujem ťa, Róbert,“ povedala som mu, keď ma uložil do postele a pozakrýval.
     „Aj ja teba, Katka. A teraz si poriadne oddýchni, prídem ťa zajtra navštíviť.“