Anjeli z nemocnice

Robovo dieťa

     „Ako dlho tu zostaneš?“ opýtal sa ma Robo.
     „Dokým sa nevyliečim. Dúfam, že to bude čo najskôr.“
     „Aj ja,“ usmial sa na mňa. „Nepotrebuješ nič, moja?“
     „Nie, ďakujem.“
     „Dobre teda, tak ja pôjdem. Ešte musím ísť na chvíľu do práce, keď som odtiaľ tak narýchlo zdrhol.“
     „Okej, tak sa maj a dávaj si na seba pozor,“ usmiala som sa naňho, pevne ho objala a pobozkala na líce.
     „Skoro sa uzdrav, princezná.“
     „Ďakujem, maj sa. A zastav sa ešte za Luciou. Niečo ti chce povedať.“
     „Dobre, tak teda ahoj a drž sa.“
     „Papa a príď čo najskôr.“
     „Pokúsim sa.“

     Róbert za mnou chodil každý deň celý týždeň, čo som ležala v nemocnici. Opakoval, ako veľmi mu chýbam, že dom je bezo mňa prázdny a taký ponurý, a že sa veľmi teší na môj návrat.

     „Aj ja sa veľmi teším domov,“ povedala som mu raz. „No vraj ešte pár dní si ma tu nechajú.“
     „Čo už,“ povzdychol si. Ale nevadí, aspoň sa vyhneš upratovaniu po menšej prerábke domu.“ Spýtavo som sa naňho zahľadela.
     „Od tvojho odchodu k Lucii som začal s kamarátmi prerábať izby v dome, keďže nám predvčerom pribudol do rodiny ďalší člen.“
     „Čože?!“ skríkla som a hneď som to aj oľutovala.
     „Nekrič po mne, prosím,“ Robo sa na mňa ublížene pozrel. „Viem, že som sa mal o tom s tebou poradiť, ale je to moja dcéra...“
     Už mi doplo, o čom Robo rozpráva. Na posteli som sa pritúlila k nemu a snažila sa ho upokojiť.
     „Ona, Karin, keď zistila, že to dieťa nie je Gregorovo, ale moje, chcela sa so mnou stretnúť, aby mi to povedala. Stretli sme sa po mojej služobke v Rakúsku vo Viedni, kde momentálne býva. Povedala mi, že teraz, keď už je to dieťa v jej lone tak veľké a nemôže si ho nechať vziať, tak ho dá niekomu na adopciu, lebo ona to dieťa nechce.“
     „To ma mrzí,“ zašepkala som.
     „Ako som hovoril, nerozišli sme sa v dobrom a ona ma nechce v živote ani vidieť, a to dieťa by ma jej pripomínalo. Preto sa ho chcela takto zbaviť.“
     „Ako to skončilo?“ prerušila som ho potichu.
     „Ja... Nemohol som to dopustiť, Katka. Skrátka nemohol, lebo je to moje dieťa. Nech už sa medzi mnou a Karin stalo hocičo, to úbohé dieťa za to nemôže. A keď sa Karin pred pár dňami narodilo dieťa, dohodli sme sa, že si ho zoberiem do svojej opatery. Nemohol som predsa svoju krv zveriť nejakej pestúnskej rodine.“

     Nezmohla som sa na nič, len civieť na Roba ako teľa na nové vráta. Nemala som slov.
     „Povedz niečo, Katka. Prosím!“ zahľadel sa na mňa zúfalý Robo.
     „Gratulujem, otecko,“ usmiala som sa naňho a on sa zase zatváril ublížene. Zrejme toto nebola reakcia, ktorú čakal.
     „Pozri, Róbert, nenadávam ti, ani sa na teba nehnevám, nič. Naopak som na teba hrdá a veľmi rada, že si sa takto rozhodol a to dieťatko si si vzal do svojej výchovy. Nie každý by sa takto dokázal zachovať. Obzvlášť nie chlap.“
     Robo sa hneď celý rozžiaril: „Ďakujem, Katuška,“ objal ma a vášnivo pobozkal.
     „Takže odteraz sme traja?“ opýtala som sa ho.
     „Áno,“ usmial sa na mňa a znova ma pobozkal.
     „Máš fotku toho dieťatka?“ zamumlala som mu do hrude.
     „Mám,“ Robo sa odtiahol, vytiahol si z vrecka mobil a v galérii mi ukázal fotku, na ktorej bol on a bábätko v kočíku.
     „Och, to je zlatý drobček,“ zaochkala som, ako to robia všetky ženy, keď vidia malé krásne bábo. „Ako sa volá?“
     „Dal som jej meno Mária. Po mojej mame.“ 
     „To je pekné,“ dala som mu bozk na líce.
     „Už sa veľmi teším na to, keď ju uvidíš naživo.“
     „To bude už zajtra,“ ozvala sa Lucia, ktorá akurát vošla do izby.
     „Ty si o tom vedela?“ opýtala som sa jej prekvapená a šokovaná.
     „Áno, no nechcela som ti to však hovoriť, aby som ťa nerozrušila.“ Zasmiala som sa.
     „Takže je všetko v poriadku?“ uisťovala sa Lucia a ja som horlivo prikývla hlavou.
     „Výborne, zajtra teda pôjdeš domov a stretneš sa s tým malým uzlíkom radosti,“ usmiala sa a zagratulovala Robovi. „Budú z vás úžasní rodičia,“ povedala a odišla z izby.
     „Budeš úžasný otec.“
     „A ty budeš ešte úžasnejšia mama.“
     „Spolu to zvládneme,“ povedal Róbert a pobozkal ma.