Jeden malý drobec ich dal nevedomky dokopy. Vtedy sa pre ňu stal jej ďalším strážnym anjelom.
Ďalší malý drobec preveril ich vzťah. Vtedy sa ona stala jeho anjelom.
Tretí, trošku väčší drobec, upevnil ich vzťah. Vtedy sa stali obaja strážnymi anjelm...
„Ako sa dnes cítiš, láska?“ opýtal sa ma Robo a kútikom oka na mňa pozrel. „Neviem,“ odpovedala som úprimne. „Teším sa, že som konečne po šiestich rokoch vypadla z tej nemocnice, zároveň som smutná, že odtiaľ odchádzam, veď to bol „môj domov“, no a v neposlednom rade sa neviem dočkať, aké to bude bývať s tebou. Takže asi takto nejako sa cítim.“ „To bude dobré, uvidíš,“ povedal s úsmevom a pravú ruku položil na moju nohu.
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
„Ja viem. A s tebou to všetko bude ešte lepšie.“ „O chvíľočku už budeme u mňa,“ povedal Robo a odbočil doprava. „Dobre.“ „Sú u mňa rodičia aj s Timom, tak sa priprav na otázky, objatia, Timovu otravnosť a tak,“ zasmial sa ten modrooký krásavec a ja som sa naňho šokovane otočila. „Neboj sa, sú len na návšteve. Povedal som ti predsa, že mám vlastný dom.“ „Ach jaj. No dobre teda, skúsim sa chvíľočku psychicky pripraviť. A ešte som sa ti nepoďakovala za to, že môžem u teba bývať. Takže... Ďakujem,“ povedala som s pohľadom upreným priamo pred seba. „Ale to nestojí za reč. Si moja priateľka, máš plné právo bývať u mňa.“
Ďalej cesta ubiehala v tichosti. Robo mal svoju ruku položenú na mojom stehne (ak zrovna nezaraďoval rýchlosť) a ja som svojou rukou tú jeho prekrývala a pozerala sa z okna na okolité domy. Bolo tu veľmi pekne a relatívne pokojne.
„Už sme na mieste,“ povedal po chvíli Robo a zastavil na príjazdovej ceste vedúcej k peknému malému domu, modernému bungalovu. Vytiahol všetky moje tašky a kufre z auta a pomohol mi ich dotiahnuť až do predsiene. „Vitaj doma, miláčik,“ pošepkal mi a nežne ma pobozkal. „Katka!“ započula som Timkov hlas a aj to, ako uteká za nami. „Myslím, že toto bude ešte dlhý deň,“ usmiala som sa na Roba a dala mu rýchly krátky bozk na pery. Práve v tej chvíli sa do predsiene dovalil Timko a silno ma objal. „Rád ťa zase vidím, Katka. Chýbala si mi,“ povedal ten malý blonďáčik. „Aj ty mne, anjelik,“ usmiala som sa naňho a postrapatila mu vlásky. Potom som si k nemu kľakla a objala ho. Robo sa k nášmu objatiu pridal a po chvíli aj ich otec a Timova matka. „Dobrý deň, Katka. Radi vás opäť vidíme,“ podal mi ruku Robov otec a následne som sa zvítala aj s pani Palkovičovou. Bolo pekné ich znova vidieť a ešte krajšie bolo, že aj oni videli radi mňa.
Mala som pocit, že až teraz som konečne prišla domov. Že môj bývalý domov ani nemocnica neboli mojím domovom. Môj domov bol tu, u Róberta Palkoviča, môjho princa.
