Anjeli z nemocnice

Toto nie je koniec ani pauza

     Ešte v to ráno som si zbalila pár potrebných vecí a poprosila som Roba, aby ma odviezol k Lucii domov.

     Cesta prebiehala v úplnej tichosti, každý sme zrejme boli ponorení do vlastných myšlienok. Alebo sme si jednoducho nemali čo povedať.
     Po desiatich minútach Robo zaparkoval na príjazdovej ceste vedúcej k domu Petrovičovcov.
     Z auta som však nevystrelila ako šíp, ale zostala som tam ešte chvíľočku sedieť. Rozmýšľala som nad mojím rozhodnutím a konaním; všetko, čo som teraz spáchala, sa mi zdalo ako fraška z nejakého nevydareného romantického filmu.

     „Môžem ťa prísť navštíviť?“ spýtal sa ma potichučky Robo.
    „Dnes ani zajtra určite nie,“ odpovedala som zahľadená na Luckin dom.
     „A zavolať ti alebo napísať SMS?“
     „Pokojne, ale telefón ti najbližšie dva dni zdvíhať nebudem a ani ti nebudem odpisovať na správy.“
     „Čo to má znamenať?!“ spýtal sa šokovaný Robo.
     „Neviem. Možno len to, že ťa nechcem ovplyvňovať, keď sa budeš rozhodovať.“

     Odopla som si pás, načiahla sa k Robovi a naposledy som ho pobozkala. „Maj sa a veľa šťastia.“
     Potom som už konečne vyšla z auta, z kufra si vzala veci a zamierila ku dverám od domu.

     Lucia mi hovorila, že kľúč od vchodových dverí majú skrytý pod soškou včielky Maje, ktorú majú na parapetnej doske vedľa kvetináča s muškátmi. Zobrala som teda ten kľúč a otvorila si dvere.
     Vo dverách som sa naposledy otočila k Robovi, so smutným úsmevom som sa naňho usmiala a zmizla som v dome.

     „Luci, Oto, deti!“ ohlásila som sa. „Je niekto doma? To som ja, Katka Dulanská.“
     Do predsiene, kde som čakala, dobehla zafúľaná Lucia s mladšou dcérou v pätách.
     „Ahoj, Katka a vitaj u nás. Čo ťa sem privádza?“ opýtala sa prekvapene a šokovane.
     „Problémy s Robom,“ povedala som úprimne a z oka mi vypadla neposlušná slza.
     Lucia ma nasmerovala do obývačky a odišla niečo pripraviť. Vedela, že teraz mi musí aspoň trochu nahradiť mamu a pokúsiť sa mi pomôcť.
    
     Po chvíli sa ku mne vrátila čistá aj s horkou čokoládou vo veselom hrnčeku.
     „Tak, čo ťa trápi?“ spýtala sa starostlivo.
     „Niečo ako pauza.“