Anjeli z nemocnice

Nová kapitola života

     Róbert netrpezlivo čakal na moju odpoveď. Zúfalo na mňa pozeral a všimla som si, ako sa mu do očí tlačia slzy, zrejme slzy zúfalstva.
     Nie, nebola som vôbec krutá a nechcela som ho trápiť, nechcela som, aby kvôli mne plakal, len som bola šokovaná, zarazená, ale napriek tomu aj veľmi milo prekvapená. Vzalo mi to dych. 
     Veď... Stále mám ešte len osemnásť rokov, tak nech sa mi nikto láskavo nečuduje, že som takto reagovala.

     „Áno!“ zvýskla som po nekonečnej chvíli ticha a Robo sa celý rozžiaril a z očí mu teraz vypadli nefalšované slzy radosti a šťastia. „Áno, Robko, vezmem si ťa!“ usmiala som sa naňho cez slzy šťastia a keď mi na ruku navliekal zásnubný prsteň, rozplakala som sa úplne.

     Bola to tá najdokonalejšia chvíľa v mojom živote. (Dobre, možno je to tá najdokonalejšia chvíľa v živote každej ženy, ale u každej je jedinečná.)
    
     „Milujem ťa najviac na svete, Katka. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi!“ Robo ma pevne objal a zatočil sa so mnou ako v nejakom romantickom klišé.
     „Ja teba milujem viac, Robko,“ zasmiala som sa a dala mu bozk na obe líca. Robo si ma potom vzal do náručia ako nevestu a pobozkal ma na pery. A takto ma preniesol naspäť do nášho malého luxusného domčeka.