Anjeli z nemocnice

Do roka a do dňa

     „To bruško ti veľmi pristane,“ usmial sa na mňa Robo a pobozkal mňa aj moje veľké bruško.
     „Tebe ale viac pristane až to, čo sa skrýva v mojom bruchu, budeš nosiť na rukách a voziť po Bratislave v kočíku.“
     „Veľmi rád budem svoju ďalšiu princeznú nosiť na rukách a voziť ju v jej koči.“
     Usmiala som sa na Roba a pohladila som si brucho. Už som sa nemohla dočkať, až to moje malé vlastné bábätko budem držať v náručí.

     Ešte v tú noc ma Robo viezol do nemocnice a presne o 3:21 sa nám narodila dcérka, ktorej sme dali meno Frederika, po Robkovej nebohej sestre.

     Každý deň ma Róbert aj s dievčatami prišli pozrieť do nemocnice, ako sa nám darí. A keď nás na štvrtý deň prepustili z nemocnice, všetci sme od radosti boli celí bez seba.

     „Prišla k nám včera moja mama z Trnavy. Teraz stráži dievčatá,“ povedal Robo počas toho, ako som si balila nejaké veci.
     „Výborne. Aspoň uvidí ako prvá malú Riku.“
     „Už si zbalená?“
     „Áno, môžeme vyraziť,“ usmiala som sa na Roba a dala mu okolo krku tašku. Potom som si zobrala na ruky ten malý uzlík radosti a opustili sme nemocnicu.

     Po ceste domov Rika zaspala. Asi ju uspal Robkov hlas, pretože celú cestu ústa nezatvoril. Rozprával, čo sa za tie štyri dni stalo v jeho práci, u nás doma, na Slovensku a vo svete.
     Prestal rozprávať, až zaparkoval na príjazdovej ceste k nášmu domčeku.

     „Vitajte doma, lásky,“ povedal, keď sme vystúpili z auta a pobozkal Frederiku na čelo a mňa na ústa.
     „Konečne doma,“ uchechtla som sa a Robo mi otvoril dvere.
     „Vitaj doma, anjelik,“ pohladila som Frederiku, ktorá sa spokojne usmievala. Zrejme sa jej niečo pekné snívalo.