Anjeli z nemocnice

Ako malé deti

     „Luci, potrebujem vázu,“ ako big boss som si nakráčala do sesterskej izby.
     „Na čo ti bude?“ opýtala sa ma prekvapená.
     „Potom poviem. Teraz mi nejakú chytro daj, súri to!“
     „Páni, toto bude asi vážne, keď sa takto vyjadruješ. Tak archaicky.“
     „Je to vážne, takže šup, potom ti to všetko vysvetlím.“ Lucka sa zasmiala a podala mi malú vázičku, no na tú ružu bola akurát.
     „Ďakujem, si zlato,“ poďakovala som a už som si vykračovala do svojej/našej izby.

     Chalani v izbe už mali diely autodráhy rozložené po zemi, teraz sa ich snažili zložiť. Ja som rýchlo napustila do vázičky vodu, vložila tam ružu a šla im pomôcť.
     Išlo nám to od ruky a parádne sme si to skladanie užili. Teda aspoň ja, lebo nikdy predtým som nič také nerobila. Bol to návrat do detstva, ktoré som poriadne nemala.

     „Katka, podaj autíčka,“ povedal po pol hodine skladania Robo.
     Podala som chalanom autíčka a tí sa veselo pustili do hrania. Na zem si rozprestreli Timkovu prikrývku a ľahli si na brucho. Vzali si do rúk ovládače a začali preteky, ktoré svet nevidel. Pri tom sa smiali ako pominutí, užívali si túto chvíľu, akoby bola ich posledná (čo som dúfala, že nie a Timko, nech už má akúkoľvek chorobu, sa z toho dostane). Ja som ich pri hre zaujato pozorovala.

     „Chceš si zahrať?“ opýtal sa ma po chvíli s úsmevom Róbert.
     „Rada, ale nikdy predtým som sa s autíčkami nehrala takto. Myslím ako s autodráhou.“
     „To nevadí, pomôžem ti,“ ponúkol sa.
     „Ďakujem,“ ponuku som prijala a sadla si na zem, na prikrývku. Robo si sadol vedľa mňa, a to asi nemal robiť, lebo ma jeho dokonalá kolínska omámila. Snažila som sa to však ignorovať a počúvať, čo mi hovorí a radí. Trochu sa mi to aj darilo.

     Keďže ovládače boli len dva a chceli sme hrať všetci, Robo si sadol za mňa, oprel si o mňa bradu a chytil do rúk ovládač. Spolu sme súperili proti Timkovi.
     Všetci sme sa smiali a užívali si preteky. Bolo to fajn.

     Neskôr som hrala sama proti Robovi. Boli sme úplne ako malé deti. A to sa potvrdilo, keď sme zase chvíľu hrali človeče.
     Chlapci sa mi snažili pomstiť. Ja som však aj tak vyhrala.

     Hrali sme sa dlho. Až keď nám Lucka priniesla lieky, musela jemne upozorniť Róberta, že návštevné hodiny dávno skončili.

     „Ospravedlňujem sa,“ podmanivo sa na Luciu usmial a postavil na odchod. Ja som sa postavila tiež a začala všetko upratovať. Budúca pani Petrovičová sa pousmiala a nechala Roba rozlúčiť sa s nami.

     „Tak sa majte krásne, zajtra vás prídem pozrieť zase,“ povedal Robo a rozlúčil sa s bratom.
     „Čau Robo. A ďakujem za autodráhu.“
     „Nemáš za čo. Môžete sa s Katkou hrať.“
     „Dobre,“ Timkovi sa rozžiarila tvár.
     „Maj sa Katka,“ objal ma na rozlúčku Robo a ja som bola ako v siedmom nebi.
     „Ahoj, Robo. Ďakujem za pekné poobedie a aj za tú nádhernú ružu.“
     „Nemáš za čo, Katka.“
     „Možno nie, ale aj tak veľmi pekne ďakujem,“ zamumlala som mu do hrude. Ešte stále sme stáli v pevnom objatí. Najradšej by som tak zostala stáť navždy. No telo mi to nedovolilo, podlomili sa mi nohy. Robo ma odniesol do postele, poriadne ma prikryl a pobozkal na čelo.

     V tej chvíli som bola najšťastnejšou osobou na svete a tento deň sa stal tým najkrajším v celom mojom doterajšom živote.