Anjeli z nemocnice

V ústrety krajšej budúcnosti

     Keď sme utíšili a nakŕmili Majku, nevyzerala na to, že by sa jej chcelo ešte spať. Preto sme sa rozhodli, že pôjdeme navštíviť Robovu mamu, oboznámiť ju s našimi plánmi a vyzdvihnúť malú Patríciu.

     „Veľmi som si tvoju mamku obľúbila,“ usmiala som sa na Roba zo sedadla spolujazdca.
     „Aj ona teba. Aj Majku. A ja som za to nesmierne rád.“

     V podobnej konverzácii sme pokračovali až do cieľovej destinácie, Dom pani Palkovičovej. Po ceste sme sa rozprávali o Robkovej rodine, on sa zase opatrne vypytoval na moju rodinu, znova sme riešili naše plány do budúcnosti a bolo nám veľmi príjemne.
     Keby som si mohla vybrať deň, dátum a hodinu smrti, chcela by som zomrieť teraz. Lebo by som zomrela mladá a konečne neskonale šťastná.

     „Tak, a sme tu. Vystupovať, dámy!“ zvolal Robo, no vystúpiť ma nenechal. Najprv ma musel poriadne vybozkávať. Až potom som mohla vystúpiť a ísť zazvoniť Robovej mame. Môj milovaný zatiaľ vyťahoval malú princeznú s jej detskej autosedačky.

     „Ahoj, Katka,“ privítala ma objatím tá pekná milá žena s obrovským širokým úsmevom.
     „Dobrý deň,“ pozdravila som ju a spoza nej sa na mňa vyrútila Paťka a za ňou malý Timo. Očividne bol u babky na prázdninách. No hlasy jeho otca a mamy mi to vyvrátili.
    
     Trochu ma zarazilo, že Robova a Timova matka dokážu vedľa seba bez komplikácií fungovať. Dokonca mi pripadali ako najlepšie kamarátky.
     Zvítala som sa s nimi a usadila sa do pohodlného kresla. Vlastne som sa usadila Robovi na kolená, ale to nie je také podstatné.
     Potom sme sa začali rozprávať. Rozprávali sme sa o všetkom aj o ničom a nakoniec Róbert všetkým predostrel naše plány do budúcnosti. Vysvetlil, ako sa má situácia a s napätím očakával reakcie ostatných. A ja tiež.
     Po krátkom mlčaní mu však všetci začali blahoželať k úspechu a zaželali nám, aby sa nám splnilo všetko, čo si prajeme a po čom túžime. Túto reakciu som považovala za veľmi dobré znamenie a nesmierne ma to potešilo.

     „Timo, choď Katke ukázať záhradu,“ povedal Robo po ďalšej chvílke príjemného a vôbec nie trápneho ticha. Pozrela som naňho, no z jeho pohľadu som nedokázala nič vyčítať. Tak som rezignovala.
     „Dobre,“ prikývol a už ma ťahal do krásnej veľkej záhrady.
    
     Povodil ma kade-tade, všetko mi poukazoval, až sme sa nakoniec unavení opreli o plot a pozorovali neďaleké kopce.
     Timo po piatich minútach odišiel naspäť do domu, no ja som zostala stáť na tom istom mieste v nezmenenej polohe a užívala si ten úžasný pohľad. Slnko zapadajúce za kopce. Bolo to krásne a romantické.
     Túto romantickú chvíľu umocnilo Robovo pevné objatie zozadu. Najprv som sa trochu preľakla, no keď som si uvedomila, že ma objíma moja životná láska, upokojila som sa a plými dúškami som si vychutnávla túto jedinečnú atmosféru.

     „Už pôjdeme, láska,“ zašepkal mi do ucha a na ušnom ľaľôčku mi zanechal malý bozk. „Pôjdeme v ústrety krajším zajtrajškom.“