Jeden malý drobec ich dal nevedomky dokopy. Vtedy sa pre ňu stal jej ďalším strážnym anjelom.
Ďalší malý drobec preveril ich vzťah. Vtedy sa ona stala jeho anjelom.
Tretí, trošku väčší drobec, upevnil ich vzťah. Vtedy sa stali obaja strážnymi anjelm...
Ráno o siedmej nás prišla zobudiť Renáta, Luckina kolegyňa, priniesla nám lieky a zmerala teplotu. Neskôr nám Julo priniesol raňajky a chvíľu sa s nami porozprával o tom, ako sa cítime, či nám je lepšie a tak. Potom nám povedal ešte pár vtipov a odišiel naspäť pracovať.
„Mne sa chce ešte spať,“ povedal malý, keď Július odišiel. „Aj mne, tak teda dobrú noc,“ zasmiala som sa a ľahla si naspäť do vyhriateho pelechu. Timko urobil to isté.
„Vstávajte, spachtoši! Obed je tu!“ zvolala Renáta, keď nám priniesla obed. To sme spali až tak dlho?! „Ďakujeme, Reni,“ poďakovala som jej za oboch a tým ju tak trochu vypoklonkovala z izby. Nemala som ju rada, bola to veľmi nesympatická a namyslená osoba, ktorá si myslí, že tejto nemocnici, alebo teda aspoň tomuto oddeleniu, vládne.
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
„Chutí ti to?“ spýtal sa ma Timko. „Vôbec, Lucka alebo Julo mi nosia lepšie. Tebe to neidentifikovateľné jedlo chutí?“ Bola to zrejme nejaká omáčka s hovädzím mäsom a knedlami. No vyzeralo to ako... domyslite si. „Dáš si?“ ponúkol ma Timko koláčom od jeho mamičky. „Rada, ďakujem,“ usmiala som sa naňho a vzala si kúsok. „Hm, je vynikajúci,“ pochválila som kulinárske umenie jeho matky. „Zahráme si ešte človeče?“ opýtal sa ma. „Iste,“ usmiala som sa naňho, „ale najprv sa idem poumývať a prezliecť, dobre? Aby sa ma tvoj brat nezľakol, keď príde. A aj ty sa prezleč.“ Timo sa začal smiať a ja som si vzala veci, a prešla do kúpeľne sa prezliecť a urobiť zo seba normálneho človeka.
„Už som to nachystal,“ dobehol za mnou Timko, keď som vyšla z kúpeľne. „Dobre. Aké mám figúrky?“ „Čierne.“ „Super, tak poďme hrať. A dnes ťa už porazím,“ žmurkla som na malého chlapčeka, ktorý záporne pokrútil hlavou.
Ani sme sa nenazdali a už tu bol čas návštevných hodín. Presne o 14:05 vošiel do izby Timkov brat. „Ahooooooj,“ pozdravil ho Timko a hodil sa mu okolo krku, aby ho poriadne vystískal. „Ahoj,“ objatie mu oplatil a spolu prešli k Timovej posteli. „Ahoj, som Robo,“ predstavil sa mi a mne srdce vynechalo niekoľko úderov (samozrejme obrazne, inak by som zomrela). „Teší ma, ja som Katka,“ usmiala som sa naňho a podala mu ruku. Robo podávanú ruku prijal a usmial sa na mňa. Bola som ako v siedmom nebi. A cítila som niečo, čo som nikdy predtým necítila, možno aj preto, že nikdy predtým sa na mňa žiadny chalan ani nepozrel a keď už, tak ani zďaleka taký pekný ako je Robo Palkovič.
