Anjeli z nemocnice

Ruža

     Hneď po tom, ako Róbert odišiel, som išla vyskúšať Timovu posteľ. Ľahla som si do nej na chrbát a rozhodila končatinami. Samozrejme, že mi ruky aj nohy zostali vysieť vo vzduchu. Timo sa na tom smial.
     Tak sme sa večer uchýlili k jedinému možnému riešeniu, že spíme obaja v mojej posteli, lebo som odmietala spať posediačky, alebo kdekoľvek inde, než v mojej posteli. Aj keď... Moje telo už aj tak patrí do šrotu, takže nejaká skolióza, či kyfóza alebo lordóza chrbtice by mu už viac asi ani neuškodila. No na to som až príliš pohodlná.

     „Keby niečo, mal si zlý sen a bál si sa, a tak si prebehol ku mne, dobre?“ prísne som sa pozrela na chlapca a ten poslušne prikývol. Na to som zhasla lampu a zaželala mu dobrú noc.
     „Dobrú noc, Kati.“
     „A nekop moc,“ ešte som ho upozornila.
     „Neboj sa, nebudem.“

     Áno, jasné, nebudem! Ten malý futbalista kopal celú noc, cestoval po celej posteli, skoro ma skopol na zem. Ráno (ak sa desať hodín dá nazvať ráno) som sa zobudila a videla toto: ja - úplne na kraji postele vystretá ako prútik, Timo - úplne natlačený na mne s hlavou pri mojich nohách a nohami prehodenými cezo mňa.

     Zrejme cítil, že sa naňho pozerám, lebo sa trochu pomrvil, inak spal ďalej. Zasmiala som sa na ňom a odfotila si ho, ako spí, aby som to mohla ukázať Robovi, keď dnes príde. Už som sa nemohla dočkať, kedy ho zase uvidím. Bol ako moja droga (myslené obrazne).

     „Dobré ráno, Kati,“ vytrhol ma Timo z úvah o jeho bratovi.
     „Dobré ránko. Ako sa ti spalo v mojej posteli?“ opýtala som sa ho s úškrnom.
     „V mojej sa mi spí lepšie, ale ďakujem, že som tu mohol spať.“
     „Nemáš za čo, ešteže nás tak snáď nikto nevidel,“ povedala som.
     „Ale hej, ja som vás videla a mám to aj odfotené,“ ozvala sa Lucia pri dverách.
     „Luci,“ zatiahla som ospalo. „Prečo si nás fotila?“
     „Prepáč, nemohla som odolať. A priniesla som vám lieky, lebo Renáta zasa zabudla. Och, už aby tu nebola, aby dala výpoveď alebo ju vyhodili,“ posťažovala sa Lucia, keď sme sa my dvaja s Timom kŕmlili liekmi.
     „Nemám ju rada,“ povedala som a ona na mňa sprisahanecky žmurkla. „Mimochodom, tú fotku mi pošli.“
     „Dobre, zapni si bluetooth.“

     Lucia mi poslala tú fotku a potom sa odišla venovať iným pacientom. Vrátila sa až na obed, kedy nám aj s Julom priniesla jedlo. Potom sme sa všetci schuti spolu zasmiali na tom, ako sme ja a Timo spali.

     Keď odišli, zavrela som sa do kúpeľne, aby som zo seba spravila človeka, nechcela som, aby ma Robo videl ako strašidlo, aj keď som tak určite vyzerala.
     Timo zatiaľ nachystal človeče a prezeral si knihu. Ja som si tiež išla chvíľu čítať jednu z mojich srdcoviek - Vraždy podľa abecedy od Agathy Christie. Skvelá kniha, odporúčam prečítať!

     „Klop, klop,“ vošiel do izby Róbert a Timko sa ho hneď ponáhľal objať.
     „Ahoj, Robo!“
     „Ahoj, Timo, ahoj, Katka,“ zvítal sa s nami.
     „Ahoj, Robo,“ odzdravila som a pokračovala v čítaní detektívky.
     „Poď sem, špunt, niečo tu pre teba mám,“ usadil sa Robo do kresla pri okne. Timo ihneď dobehol za ním a brat mu vložil do rúk obrovský darček, nevidela som, čo to je.
     „No páni! Nová autodráha! A tá najväčšia!“ radoval sa Timko a ja som sa pousmiala. Bol tak zlatý!
     „Poskladáme ju a hneď aj otestujeme, dobre?“ opýtal sa Robo mladšieho brata.
     „Áno!“
     „Aj pre Katku niečo mám,“ riekol Robo a ja som zbystrila pozornosť. ČO?! Čo už mi len ten mohol priniesť?
     Odložila som knihu a spýtavo sa naňho zahľadela.
     „Pre krásnu Katku, krásnu ružu,“ usmial sa a odniekiaľ vytiahol tú najkrajšiu ružu, akú som kedy videla. Bola dokonalá.
     „Ďakujem pekne,“ usmiala som sa a objala ho na znak vďaky. Len chvíľočku, potom som sa hneď odtiahla. Veď... bolo to divné, či? Síce by mi ten moment závidela nejedna baba, ale aj tak... Objímam cudzieho chlapa.
     „Pomôžeš nám s autodráhou?“ opýtal sa ma Timo.
     „Ak mi dovolíš sa s ňou tiež hrať, tak áno.“
     „Samozrejme, že ti to dovolím,“ vyhlásil neochvejne.
     „Tak dobre. Idem po nejakú vázu, kam by som mohla dať tú nádhernú ružu a potom vám pomôžem,“ usmiala som sa na oboch a už ma nebolo.