Anjeli z nemocnice

Anjeli strážni

     Malú som utíšila skoro hneď. Mám taký pocit, akoby ma prijala za mamu. Aj keď svoju biologickú matku možno nikdy nespozná, bude za ňu považovať mňa a mňa to bude hriať pri srdiečku.

     S mojou nevlastnou dcérkou som strávila sama celý zvyšok dňa. Poviem vám, bola to makačka. Nikdy som nič také nezažila, nemusela som sa o deti starať. Najmä keď som bola v takom citovom rozpoložení, v akom som bola, to bolo ešte náročnejšie. Ale zvládla som to.
     Hrala som sa s ňou, spievala jej, hovorila som jej rôzne riekanky, skrátka som si túto mamičkovskú chvíľku užívala plnými dúškami. Malá sa usmievala, vôbec neplakala, vyzerala byť šťastná a spokojná.
     Kiežby som taká v tej chvíli bola aj ja. No smrť Robovej sestry ma dosť vzala, myšlienkami som bola chvíľami úplne inde. Najmä večer, a preto som sa rozhodla ísť skorej spať.

     Snažila som sa počkať na Roba, no ten stále neprichádzal. Nechcela som mu volať, cítila by som sa ako nejaká prehnaná žiarlivka alebo stalkerka. Aj keď som sa oňho veľmi bála, netrúfala som si mu zavolať. Predpokladala som, že zostal u jeho mamy, alebo u Rikinho kamaráta a s touto myšlienkou som išla spať.
     Ľahla som si do našej veľkej postele, Majku som položila vedľa seba a do pol hodiny som tvrdo zaspala.

     Mária spala pokojne celú noc, nebudila sa a ani neplakala. Ja som sa však o pol druhej aj tak zobudila na to, že niečo nie je v poriadku. V spálni som počula kroky, nejaké ťukanie a následne moje periférne videnie oslepil blesk.

     „Prepáč, nechcel som ťa zobudiť,“ pošepkal Robo.
     „Čo vyvádzaš?“ zamrmlala som a zahrabala sa pod perinu.
     „Musím ti niečo veľmi dôležité povedať, láska. Poď vedľa, aby sme nezobudili našu malú princezničku.“
     „A nepočká to do rána?“ zatiahla som ospalo. Vážne sa mi nechcelo opúšťať vyhriatu posteľ.
     „Nie, nepočká,“ povedal a už zo mňa aj strhol prikrývku. Ak uvidím alebo vycítim, že je opitý, zadávim ho za toto.

     „Tak, čo je také dôležité, že to nemohlo počkať do rána a ja som kvôli tebe a tej veci musela opustiť vyhriatu posteľ?“ povedala som Robovi maximálne nahnevane (alebo som sa o to aspoň snažila), keď som sa zamotaná v župane došuchtala do vedľajšej izby.
     „Pri Paťke stáli všetci strážni anjeli a svätí.“
     „Nerozumiem.“
     „Mama mi povedala, že malá Paťa žije!!!“ radostne ma objal.
To bola konečne nejaká dobrá a veľmi pozitívna správa.
     „Tak to je výborné,“ objala som Roba. „Dokonca sa na teba už ani nehnevám, že si ma zobudil v takúto nekresťanskú hodinu.“
     „Teraz budeme jej strážnymi anjelmi my dvaja, Katka. Keďže nemá rodičov, zoberieme si ju k sebe, čo ty na to?“
     „Súhlasím,“ unavene som sa naňho usmiala, pobozkala ho jemne na pery a ešte viac som ho objala.
     „Ďakujem, Katka,“  tentokrát Robo spojil naše pery, chytil ma ako nevestu a preniesol do našej spoločnej spálne.
     Jemne ma položil na posteľ, vyzliekol mi župan a prikryl ma. Ja som jednou rukou objala malú Máriu a skoro v momente som zaspala. Ten deň bol náročný a potrebovala som si poriadne oddýchnuť. Takisto aj Robo. On sa ešte z druhej strany postele opatrne naklonil cez Máriu, dal mi malý bozk na líce a išiel spať.