Anjeli z nemocnice

Ilúzia šťastia

     Prvé rande prekonalo všetky moje očakávania a každé ďalšie rande bolo lepšie a dokonalejšie, ako to predtým. Boli sme šťastní a veľmi zamilovaní. Všetko bolo perfektné.

     Raz sa však všetko zmenilo. Síce naša láska k tomu druhému „nevychladla“, odcudzili sme sa jeden druhému.

     Robko sa po návrate zo služobnej cesty v Rakúsku začal správať divne. Bol uzavretý a mĺkvy, ukazoval mi neúprimné úsmevy a občas sa mi vyhýbal ako čert krížu. Správal sa odmerane, odpovedal najstručnejšie ako vedel a keby mohol, zrejme by ma zo svojho domu aj vyhodil.
     Navonok sme ukazovali svetu, že sme šťastní a že tvoríme perfektný pár s harmonickým vzťahom, no za zatvorenými dverami tomu tak nebolo. Hádky u nás neboli na dennom poriadku, božechráň, ale neboli sme takí šťastní, ako sme to prezentovali na verejnosti.

     Roba niečo trápilo a mňa zase trápilo to, že ho niečo trápi. Milovala som ho a nemohla som sa pozerať na to, ako trpí.
     Snažila som sa mu pomôcť, pýtala som sa ho na to, čo ho trápi, chcela som ho rozveseliť. Avšak všetko bezúspešne, Robo sa ani nesnažil prijať moju snahu o pomoc.

     „Láska, čo je to s tebou?“ spýtala som sa ho jeden večer, keď sa mi už situácia zdala neznesiteľná. Trpela som aj ja a už som viac trpieť nechcela.
     Obaja sme sedeli na opačnom konci veľkej sedačky a pozerali nejaký dokument o polárnej líške. (Len tak pre zaujímavosť, ten dokument bol vážne zaujímavý a pútavo spracovaný.)
     „Nič, čo by so mnou malo byť?“ odvetil po chvíli, ktorá mi vtedy pripadala ako celá večnosť.
     „Si mĺkvy, uzavretý, správaš sa ku mne odmerane, niekedy dokonca tak, akoby som bola vzduch. Vidím na tebe, že ťa niečo trápi a chcem ti pomôcť, no ty moju pomoc odmietaš.“
     „Prepáč mi to, Katarína,“ ospravedlňujúco sa na mňa zahľadel, no ja som mu na to neskočila. Navyše ma oslovil celým menom, žiadnou zdrobneninou či prezývkou, čo neveštilo nič dobré.
     „Povieš mi, čo ťa trápi?“ opýtala som sa ho a pokúsila nahodiť úprimný povzbudivý úsmev.
     „Neskôr,“ povedal Robo, vstal z gauča a odišiel do predsiene.
     „Kam ideš?“ spýtala som sa, keď si obúval topánky.
     „Utriediť si myšlienky,“ odpovedal, dal mi bozk na čelo a odišiel.

     Ja som zostala stáť v predsieni ako prikovaná. A keď som sa z tohto menšieho výstupu ako-tak spamätala, s plačom som si išla ľahnúť do postele. Samozrejme, že nie do našej spálne, ale do Timkovej izby. Psychicky by som nezvládla spať v Robovej posteli, ani s ním, keď sa vráti.
     Začali na mňa doliehať depresia a smútok a moju myseľ začali okupovať najkrajšie spomienky, ktoré som s Robom zažila. Od nášho prvého stretnutia v nemocnici až po posledné rande pred jeho odchodom na služobku. Potom sa k nim však priplietli aj všetky smutné spomienky, ktoré sa týkali nie len Roba, ale všetkého, čo sa v mojom živote stalo, počnúc zistením nevyliečiteľnej choroby, smrti rodičov, až po dnešok.
     Plakala som, revala a kvílila od bolesti, no ani to ju nezmiernilo. Až napokon som celá vysilená od plaču zaspala.