Anjeli z nemocnice

Konečne normálny život

     Po šiestich rokoch som sa konečne začala učiť tak, akoby som bola v ozajstnej škole, aj keď to v podstate bolo len niečo ako doučovanie. Priznám sa, bola som z toho nadšená, aj keď ľudia v mojom veku by mojím nadšením pohŕdali. No pre mňa to bolo niečo výnimočné a nevšedné, niečo, čoho som si veľmi, ale naozaj veľmi vážila. Konečne som mala možnosť poriadne študovať.

     Učitelia, vlastne to bol celý tím učiteľov, ktorí ma doučovali, so mnou začínali skoro od piky. Opakovali so mnou všetky učivá zo základy, dopĺňali informácie, ktoré ma naučili v nemocničnej škole a učili ma nové veci. Veľa nových vecí.

     „Konečne sa cítim ako normálna baba,“ povedala som Robkovi. „Teda skoro.“
     „To som rád. A prečo skoro?“
     „Dievčatá v mojom veku chodia do tretieho alebo maturitného ročníka. Ja sa tam dostanem možno o rok, dva. Takisto stále nemôžem robiť niektoré veci, keďže nie som ešte stopercentne fit. Ale tak snáď sa čo najskôr zotavím, nájdem si kamarátky a všetko bude fajn, akoby sa minulosť nikdy nestala.“
     „Ale na minulosť netreba zabúdať. Aj vďaka tvojej minulosti sme sa spoznali a teraz sme pár.“
     „Hej, to je pravda.“
Robo sa na mňa usmial, vzal moju ľavú ruku do svojej a priložil si ju k perám.
     „Jéj, to bolo pekné. Si ako nejaký džentlmen z minulosti.“
     „Hm, možno to bol aj zámer, vaša výsosť“ zatiahol nejakým akcentom, ktorý mal napodobňovať reč mužov v minulosti. Musela som sa tomu smiať.

     „Nezájdeme večer niekam?“ opýtal sa ma Robo, keď odomykal dvere na dome. Ja som svoje vlastné kľúče zatiaľ nemala.
     „Kam?“
     „Neviem. Kam by si chcela ísť? Chcem sa posnažiť vynahradiť ti všetky tie roky, ktoré si strávila v nemocnici.“
     „To je od teba veľmi milé,“ usmiala som sa naňho a pevne ho objala.
     „Alebo vieš čo?“ usmial sa a vymanil sa z môjho objatia.
     „Netuším,“ podozrievavo som sa naňho zahľadela a čakala, čo vypustí z úst.
     „Zoberiem ťa na rande. Ale na také možno viac normálnejšie a dospelejšie, nie na také, aké by vymyslel násťročný chalan.“
     Usmiala som sa naňho a znovu ho objala. Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať, ten návrh ma celkom prekvapil. Samozrejme, že príjemne.
     „Súhlasím,“ zamumlala som mu do hrude a ucítila, ako ma jemne pobozkal do vlasov.