Anjeli z nemocnice

Robov výbuch hnevu

     Po našom bozku sme s Robom sedeli len tak vedľa seba a užívali si prítomnosť toho druhého. Bolo nám spolu tak dobre.
     O ničom sme sa nerozprávali, každý bol zahĺbený do svojich myšlienok a predstáv.
     V tých mojich tvoril každú myšlienku Robo, náš bozk a možno aj náš budúci vzťah. Veľmi som po tom túžila, no bála som sa ho spýtať, ako to medzi nami odteraz je a bude.

     „Nemyslíš, že už by mal mať Timko po tej operácii?“ spýtal sa ma po chvíli Robo.
     „Neviem. Neviem ani, na akú operáciu išiel, čo mu operovali. Od toho možno závisí dĺžka operácie.“
     „Operujú mu slepé črevo a zároveň aj vyberajú mandle.“
     „Och, chudáčik,“ povedala som šokovane. Aký malý a čím už trpí!
     „Hej, to je. Ale verím mu, on to zvládne, musí. Už len kvôli nám. Jeho matka by to asi neprežila, bola naňho veľmi naviazaná.“
     „Jeho matka?“ pozastavila som sa nad tým.
     „Hej. Nemáme spoločnú matku, ale o tom ti porozprávam neskôr. Určite si si všimla, že je príliš mladá na to, aby mala tak starého syna.“
     „Áno, to som si všimla.“
     „No vidíš,“ usmial sa na mňa a vlepil mi krátky bozk na pery.
     „Hmm, na toto by som si vedela zvyknúť,“ podpichla som ho.
     „Tak sa ku mne presťahuj.“
     „Rada by som, ale všetko záleží do môjho zdravotného stavu.“
     „Ja viem. Budem robiť všetko pre to, aby ti u mňa bolo dobre, nič ti nechýbalo a aby si sa úplne uzdravila.“
     „Čo sa toho úplného uzdravenia týka, tak to je otázne, ale dopredu ti za všetko, všetku tvoju starostlivosť a láskavosť ďakujem. A len tak mimochodom, taká hlúpa otázka, máš vlastný dom?“
     „Nemáš za čo ďakovať, moja. A hej, mám. Už asi dva roky. Je to taký menší rodinný dom v pokojnej štvrti mesta, tam na okraji. Mám odtiaľ krásny výhľad, veď raz uvidíš.“

     V tom sa do izby vrútila Lucia so slzami v očiach. Čo tu robí? Nemala by byť na sále?
     „Preboha, Lucia, čo sa stalo?“ skríkla som a dobehla k nej. Robo bol hneď za mnou.
     „Timko, on...“ začala koktať a ja už som vedela, že je zle-nedobre. Obávala som sa toho najhoršieho a mala som aj prečo.
     Timkov mladý organizmus to nemusel zvládnuť. Robo vedľa mňa úplne zmeravel, do očí sa mu tlačili slzy a videla som, ako zatína päste. Pohotovo som ho začala hladiť po chrbte, aby sa aspoň trošku uvoľnil. Cítila som, že pod mojím dotykom stuhol ešte viac, no po chvíli sa začal uvoľňovať.
     „Čo je s ním,“ vydralo sa z neho.
     „Počas jeho operácie nastali važne komplikácie, no podarilo sa nám ho stabilizovať a teraz leží na jednotke intenzívnej starostlivosti.“
     „Aké komplikácie mohli nastať?!“ vybuchol Robo. „Veď to zas neboli až tak zložité a ťažké zákroky!“
     „Nehnevajte sa, pán Palkovič, ale za toto ja nemôžem.“
     „Až sa toto dozvedia rodičia... Všetkých vás zažalujú, aj celú nemocnicu!“ kričal.
     „Timkovi rodičia o tom vedia, telefonoval s nimi priamo lekár, ktorý malého operoval.“
     „A čo na to povedali?“
     „Že to nevadí, že sa to stáva,“ pošepkala Lucka.
     „ČOŽE?“ zrúkol Robo a v tej chvíli ho museli počuť až niekde v Kalifornii.
     „Upokoj sa, Robo, prosím,“ prosíkala som so slzami v očiach.
     Bolo mi ľúto, čo sa prihodilo Timkovi počas operácie, takisto ma prekvapila a zarazila reakcia jeho rodičov. Mala som však pocit, že si všetok Robov hnev odskáče Lucka, a to som nemohla dopustiť.
     „Prosím ťa, Luci, odíď,“ poprosila som ju. „Ja tu s ním budem, porozprávam sa s ním. A ďakujem za správu,“ dodala som, keď už bola na odchode.

     Keď za sebou definitívne zatvorila dvere, Robo zo seba vypustil všetok hnev, všetky nadávky, niečo aj porozbíjal. Ja som zatiaľ sedela na posteli a čakala. Jeho hnev však neustupoval, skôr sa stupňoval. Preto, keď už som videla, že to zachádza priďaleko, som vstala z postele a podišla k nemu. Potom som mu vlepila silnú facku, tak silnú, akú som len vládala.
     „A to bolo za čo?“ skríkol na mňa.
     „Aby si sa už konečne upokojil!“ zrevala som naňho aj ja. „Pozri, čo si napáchal!“ rukou som ukázala na porozbíjané poháre, vázu a ďalšie veci. „Navyše takto Timkovi nepomôžeš. Teraz svojho veľkého brata bude potrebovať viac ako doteraz, tak sa tak začni chovať!“
     „Ďakujem, Katka. Presne toto som asi potreboval,“ pohladil ma po tvári.
     „On to zvládne, uvidíš,“ usmiala som sa naňho a objala ho. On ma objal ešte pevnejšie a svoju ruku si zaboril do mojich strapatých vlasov.
     „Ľúbim ťa, Katarína.“