Anjeli z nemocnice

Luckine rady a možno trochu aj Timovo citové vydieranie

     Krátko po tom, ako Robo odišiel a malý Timko zaspal, som odišla na sesterskú za Luciou.

     „Luci, Robo chce, aby som sa potom, keď budem musieť opustiť nemocnicu, nasťahovala k nemu,“ vybalila som na ňu.
     „To je ten Timkov pekný brat?“
     „Hej.“
     „Páči sa ti, však?“ opýtala sa ma s úsmevom. Kam tým smeruje?
     „Áno, veľmi. A myslím, že aj ja sa páčim nemu. Čo ma trochu šokuje, veď som úplne mimo jeho ligu. Som malá osemnástka, ktorá je už šesť rokov zavretá v tejto nemocnici a nevie nič o svete...“
     „Nehovor, že ťa neteší jeho pozornosť,“ prerušila ma Lucia s úškrnom. „Julo vás spolu videl.“
     „Viem,“ zamračila som sa. „A Robova pozornosť ma naozaj teší, ale aj tak neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť.“
     „Ani ja neviem zistiť o čo mu ide, nepoznám jeho skryté úmysly... Skús mu dať šancu. Bude to nová dôležitá skúsenosť pre teba a možno aj preňho bude nová skúsenosť starať sa o teba.“
     „Ďakujem, Luci,“ pevne som ju objala. „Mám ťa veľmi rada.“
     „Aj ja teba, moja. Ale teraz už choď do izby a odpočiň si, o chvíľu bude večera.“
     „Dobre, tak zatiaľ.“
     „Papa,“ povedala Lucka. „Mimochodom, keby sa čokoľvek stalo a nebodaj pokazilo, u nás máš dvere vždy otvorené.“
     „Ďakujem,“ úprimne som sa na ňu usmiala a vrátila sa do izby.

     Timko bol už hore, tak sme sa do večere hrali s autodráhou, potom sme si dali chutnú večeru a po nej sme sa hrali človeče.

     „Kati, chcela by si bývať s Robom?“ spýtal sa ma z ničoho nič malý.
      „Ja neviem,“ odpovedala som úprimne. Nebolo by to príliš skoro? Veď sa poriadne ani nepoznáme...
     „Ty Robka nemáš rada?“ nahodil smutný pohľad.
     „Mám ho veľmi rada, ale... To ty ešte nepochopíš, na to si veľmi malý.“
     „A keď budem veľký, tak to pochopím?“
     „Samozrejme, Timko. Ale teraz si už poďme ľahnúť, dobre? Zajtra máš pred sebou náročný deň.“
     „Bolí to?“
     „Čo?“ opýtala som sa nechápavo. Nikdy som neabsolvovala žiadne vyšetrenie, ktoré by ma bolelo.
     „Tá operácia, či ako sa tomu povie.“
     „Neviem, srdiečko. Mňa nikdy neoperovali. Ale pán doktor, ktorý ťa bude operovať bude veľmi opatrný a pozorný, aby ťa nič nebolelo a všetko dobre dopadlo. A bude pri ňom aj Lucka, tá dá na všetko pozor. Teraz už šup spať a nezabudni sa pomodliť, aby ti Ježiško aj Pán Boh pomohli, aby na teba dávali pozor, dobre?“
     „Dobre,“ povedal Timko, ľahol si a začal sa modliť. Ja som sa spokojne usmiala a nasledovala jeho príklad.