New Life FF (Harry Styles)

67.

One Year Later

Behala som splašene po dome a balila posledné veci. Spolu s Carou letím do LA na Coachellu. Popravde sa mi nechce, ale sľúbila som jej to ešte na Vianoce, keď mi dala VIP lístky. 

Jediné na čo sa teším je, že uvidím prvý krát svoju sesternicu Emily. Narodila sa ešte pred 2 mesiacmi, ale aj napriek tomu som si nenašla čas ísť do LA. To som povedala Katy a Orlandovi (Sorry, ale ja som zabudla ako sa volá a zdá sa mi, že som do predchádzajúcich častí namiesto Orlnda Blooma napísala Leonarda DiCapria, lebo sa mi mýlia...má to byť Orlando), ale pravda bola táká, že som tam nechcela ísť kvôli nepríjemným spomienkam na to mesto. Harry a aj ostatní chalani tam stále bývajú a ja nemám na to sa s nimi rozprávať, ako keby sa nič nestalo, lebo sa stalo. V LA som bola naposledy pred rokom, keď som odtiaľ "utiekla". Od vtedy som nevidela vôbec nikoho z nich. 

Bulvár o mne prestal písať články hneď po dvoch mesiacoch, čo ma nikto nikde nevidel a teraz bude rok skrývania na nič.

"Zara pohni!" Počula som Carin krik spoza vchodových dverí. Otvorila som jej a objala ju.

"Tak čo, tešíš sa?" Nadšene na mňa pozrela.

"Hurá nemôžem sa dočkať. Rok som sa skrývala aby som potom prišla ako keby sa nič nestalo." Povedala som sarkasticky a monotónne.

"Bude to sranda, uvidíš!" Žmurkla na mňa a ťahala ma až k taxíku, ktorý tu na nás čakal.

Taxikár naložil moje kufre do auta a my sme si zatiaľ s Carou sadli na zadné sedadlá. Celú cestu na letisko som pozerala z okna a sledovala ranný Londýn. Do LA by sme mali priletieť asi okolo 3 poobede ich času. 

Taxík nám zastavil pri našom terminále, zaplatili sme a rýchlo sme vystúpili. Zobrali sme si naše kufre a bežali sme dnu, aby nám neodletelo lietadlo. Meškali sme hodinu, lebo boli ranné zápchy.

***

Rozlepila som oči a snažila som sa poriadne prebrať. Keď som sa poriadne ponaťahovala, vyšla som zo svojej spálne hneď do obývačky kde už bola Cara. Sme v hotely, lebo som svoj dom predala a ku Katy pôjdem až zajtra. Vlastne som tu len na dva dni. Prvý deň Coachella, druhý deň návšteva Katy a večer pôjdem domov. 

"Čo sa stalo, že si sa zobudila? Pohni sa obliecť, na obed chcem byť na festivale." Povedala Cara a upravovala si vlasy.

"Aj tebe dobré ráno."  Povedala som a ona nado mnou len prekrútila očiami. 

Otočila som sa a vošla som späť do izby. Z kufra som si vytiahla outfit, ktorý som mala nachystaný.

Ani nie za hodinku už sme s vypožičaným autom parkovali na VIP mieste hneď pri bráne. Dali nám papierové náramky a na krk VIP kartičky.

"Ideme do VIP časti alebo budeme ešte tu?" Spýtala sa ma Cara no ja som len mykla plecami. Bolo mi to jedno.

"Fajn, ideme do VIP." Rozhodla Cara a potiahla ma za ruku. 

Prechádzali sme pomedzi ľudí vo VIP časti. Tu už nebol taký nátresk. Zrazu som si neďaleko nás všimla kameramana aj s moderátorkou. Rýchlo som schmatla Caru a otočila som sa s ňou, aby si ju nevšimli, no neskoro.

"Nieje to Cara Delevingne?!" Počula som za sebou výkrik.

"Neboj sa, teba si nevšimnú, len odpoviem na pár otázok a odídem." Povedala Cara potichu a s falošným úsmevom sa otočila na moderátorku s kameramanom. O niečom sa začali baviť, no ja som si ich nevšímala. 

"Pozrite! To je Zara Sugg!" Ozval sa opäť výkrik. Prudko som zodvihla hlavu, no to už bol okolo mňa hlúčik ľudí. 

"Dáme Vás na hlavnú obrazovku." Prišiel s "vynikajúcim" nápadom kameraman a ja som len prudko zakrútila hlavou, no bolo už neskoro. Z malého hlúčiku ľudí sa stal dav. Kričali jeden cez druhého a podávali mi fixky alebo mobily.

"Prepáčte, ale musím ísť." Prišla som z najtrapnejšou výhovorkou aká ma mohla napadnúť a predrala som sa cez všetkých ľudí až ku Care. Podpisovala sa nejakému dievčaťu na ruku. Hneď ako si ma všimla ma chytila za ruku a ťahala smerom k nejakej budove. Bežal za nami dav ľudí a keď už boli skoro pri nás, vbehli sme do budovy. Preukázali sme sa VIP kartičkami a pustili nás cez kovové zábrany dnu. Ako som si mohla prečítať, toto bola budova pre VIP+ čo sme na šťastie my mali. Neviem čo by som bez toho robila. 

"Si v poriadku?" Spýtala sa Cara popri tom ako sme sa výťahom viezli na strechu budovy.

"Áno." Povedala som a ešte stále som predýchavala ten šok. Je to nezvyk po roku. A ja koza som si myslela, že ak si dám klobúk, tak ma nikto nespozná. Vystúpili sme z výťahu a vyšli na strechu, kde bolo skoro prázdno. Bol tu len malý hlúčik ľudí, no keď som sa poriadne pozrela, spoznala som ich. 

Dnes má môj Wattpad narodeniny.....normálne povedané, je to presne rok čo tu som, tak pridám na oboch príbehoch aspoň tri časti;)