Lovkyňa

Lov v Kaštieli Sulfurovcov

Kráčala som po chodbe. Dávala som si pozor na každé šuchnutie látky či zavŕzganie topánky. Opatrne som vdychovala vzduch. 

Kráčala som takmer nečujne. Prešla som okolo okna. Svit mesiaca sa odrazil na mojej striebornej retiazke s dreveným príveskom v tvare kríža. 

Opatrne som nakukla do izby zovrúc v ruke jedinú vec od ktorej dnes v noci závisel môj život. Očami som jastrila v tme, striehla som na čo najmenší pohyb. Uši som napínala. Nervy som mala napnuté na prasknutie. 

Niekde buchlo okno. Okamžite som vybehla na chodbu a vydala sa za zvukom okna. Po chodbe sa prehnal vietor. Bola som blízko. 

Kráčala som rýchlo, vďaka čižmám z mäkkej kože som sa mohla pohybovať úplne nečujne. Tvárou sa mi mihol úsmev. Bola to poriadna irónia. Neznášala som ich a predsa každú noc keď som si plnila svoje povinnosti som sa snažila aby som im bola čo najviac podobná. 

Podvedome som voľnou rukou nahmatala drevené kladivo pripnuté na opasku. Bolo veľmi nepravdepodobné že sa mi podarí ho použiť. Zamračene som sa pozrela na rozbité okno. 

„Toto si odskáčete" zamrmlala som si pod nos. 

Prešla som pár krokov a pritisla sa k stene. Zhlboka som sa nadýchla v snahe zachytiť pach môjho nepriateľa. No cítila som len cesnak. Do kelu s ním. Znova mi bude smrdieť z úst tri dni. Najbližšie to skúsim bez neho. 

Kráčala som ďalej, keď som kútikom oka zahliadla pohyb. 

Okamžite som sa otočila a sekla kolíkom z hlohu. Cítila som ako zasiahol mäso. 

Videla som temnú siluetu upíra. Podráždene zavrčal. Vedela som že ho to len viac nahnevalo. Rýchlo som sa pustila do šprintu po chodbách. V zatáčkach som vrážala do stien a obrazov.

 Vedela som že ma sleduje. To by nebol upír, keby ma nenaháňal. 

Šmykla som sa na podlahe a len tak tak to ubrzdila pred brnením. Nezastavovala som sa, vybehla som po schodoch až do podkrovia. Nechala som dvere otvorené a skryla sa za figurínu s nejakou látkou. 

Prstami som sa dotkla čižmy a tekutinu si priložila k nosu. Krv. Na podlahe bola krv. Ale nie moja. 

Kto tu je okrem mňa a Lorda z Liendursu? 

Schody zavŕzgali. Počula som ako upír vyšiel po schodoch. Zastal, obzeral sa a pravdepodobne odhalil môj úkryt. Zasmial sa. 

„Vážne musíme túto hru hrať znova?" škodoradostne sa ma spýtal. 

Bral to ako hru, zatiaľ čo ja som takto pracovala. 

Pomaly som začala cúvať. Úmyselne som zhodila akúsi krabicu a rozbehla som sa. 

Znova som vrážala do políc, nábytku, či starých sôch. Vybehla som po chodbe a skryla sa do skrine. 

Cez malú škáru som sledovala ako vybehol na chodbu, kde zastal a obzeral sa. Vetril. Vtom som vyrazila zo skrine a zaútočila. 

Mala som prvok prekvapenia, a aj určitú výhodu. Vždy pred nocou keď lovím si vrecká napchám cesnakom a potom ho porozsypujem tak, aby bol všade. Upírovi to tak zťaží dýchanie a môj pach splynie s okolím. 

Hneď pri prvom útoku som mierila na srdce. Samozrejme sa uhol a tak som mu roztrhla látku na ramene. Hneď sa otočil a ja som sa rozhodla použiť kladivo. Švihnutím som ho vybrala z opasku a keď sa upír natiahol ku mne, tresla som mu ním po ruke. 

Niečo zapraskalo. S odporom stiahol ruku a ohmatal si prsty. Zdvihol ku mne hlavu. Do tváre som mu nevidela, na hlave mal čiernu kapucňu. Čierny plášť mu padal na zem. Bol oblečený ako obyčajný človek trochu lepšie postavený než roľník. Typovala by som ho na kupca. 

„Ty si mi zlomila prsty" zavrčal. 

Jedovato som sa usmiala. Strach mi zovrel vnútornosti rovnako ako nevoľnosť. 

„Za to ťa zabijem" zavrčal a súčasne sme sa na seba vrhli. 

Znova som ho trepla kladivom, tentoraz po kolene. On ma chytil za ruku s kladivom. 

Zaškeril sa. Vykrútil mi z ruky kladivo ktoré s buchotom spadlo na zem. Pokúsila som sa ho bodnúť kolíkom, ale on mi ho vytrhol z ruky a odhodil na zem. 

Pritiahol si ma k sebe. Zaškeril sa. 

„Žeby to už bol koniec? Nečakal som že tak ľahko sa vzdáš" zavrčal medovým hlasom. 

„Rozhodne to išlo ľahko" súhlasila som a usmiala sa. 

Zamračil sa a skôr než si stihol niečo všimnúť som mu vyliala do tváre výťažok z Prilbice zmiešaný s pieskom. 

Upír ma okamžite pustil a odskočil dozadu. Rukami si prikryl tvár. Zavyl ako ranené zviera a spadol na zem. Zo zeme som zdvihla kladivo a kolík. Upír sa na zemi zmietal v kŕčoch. Kapucňa mu spadla z hlavy a von sa ako vodopád vyplavila záplava bielych vlasov. 

Prišla som k nemu, nemilosrdne mu ruky odtiahla z tváre a znehybnila ho jediným dobre miereným kopancom. Upír zostal nehybne ležať na zemi, oči mal pevne zavreté. Sadla som si naňho. Slabými rukami sa ma pokúsil zhodiť, ale bol to biedny odpor. Slabol. Jed sa mu cez oči a ústa rýchlo dostával do celého tela. Rukami mi zovrel zápästia. 

„Neurobíš to" zachrapčal. 

„Že nie?!" výhražne som sa spýtala. 

Kolík som nasmerovala presne nad srdce. Druhú ruku som zdvihla, pripravila sa na posledný úder. Upír mi pustil ruku s kladivom. Pevne stisol pery. 

Tesne pred tým než kladivo začalo padať na zem som zašepkala „Dobrú noc". 

A ruka s kladivom dopadla na kolík. 

Zapichol sa hlboko do srdca. 

Upír posledný krát vydýchol. 

Opatrne som z neho zliezla a pustila kladivo. 

Sledovala som ako sa mu črty menia. Zjemneli mu a viac sa podobal na človeka ktorým bol pred tým. Jeho pokožka nabrala farbu a vlasy zčerneli. 

Zaklipkala som očami. Ešte ma nemohli ovládnuť emócie. Ešte nie. Ešte jeden tu zostal. Pravdepodobne Lord z Liendursu. Toto nebol on, nepoznala som ho.

„Nech ťa hviezdy opatrujú, tvoja duša letí von, už je slobodná. 

Na lepšom mieste začať môžeš nový život v novom tele. 

Chladný vietor odnesie ťa, ďalej, von až za vodopád"

zachrapčala som riekanku ktorá sa v našej rodine na také účely používa už veky. 

Vzdychla som si a vytiahla kolík. Vlasy čo mi ušli z vrkoča som si zastrčila za uši. 

Vstala som a vydala sa hľadať Lorda z Liendursu. 

Polovica úlohy bola za mnou. Znova to zvládnem. Zľahka som našľapovala. 

Práve som schádzala dole po schodoch do vstupnej haly. Chcela som odtiaľ prejsť do kuchyne aby som sa napila. O niečo som sa potkla a nezadržateľne sa rútila dole po schodoch. 

Keď som konečne dopadla na zem, v panike som sa rozhliadala po kolíku. V ruke mi zostalo len kladivo. 

Zbadala som ho ďaleko na schode. Rýchlo som sa štvornožky rozbehla že ho zdvihnem ale keď som vyliezla na druhý schod, zastavila ma postava ktorá sa zohla po kolík a so smutným úsmevom kráčal dole po schodoch. 

Tak ľahko sa môže z lovca stať korisť. 

Okamžite som začala cúvať. Cúvala som až dovtedy kým som chrbtom nenarazila na stenu. 

Vtedy som sa opatrne postavila v ruke pevne zvierajúc kladivo. 

Lord z Liendursu sa na mňa smutne usmial.