Witness Protection Program

Part 1

Ako každý deň aj teraz s úsmevom na perách schádzam dolu na raňajky.

"Dobré ráno!" pozdravím sa, keď vôjdem do našej kuchyne. Otec mi zakýva rukou a ďalej sa venuje novinám, ktoré číta každé ráno. Nikdy neuznával novinky dnešnej doby a vraví, že v novinách majú omnoho viac pravdivých informácií ako v televízií. Okrem otca je v kuchyni aj mama, ktorá mi ako každé ráno daruje malú pusu na čelo. Vždy sa s mamou hádam, že už som na to veľká, ale nedá si povedať.

"Dobré ráno, Maya .Čože taká vysmiata?" spýta sa, keď ma pustí zo svojho zovretia a ďalej sa venuje svojej práci.

"Lebo nemám dôvod byť smutná." vysvetlím, ako tu najprimitívnejšiu odpoveď. Dobre vie, že ja sa usmievam vždy. Z misky, ktorú máme na stole, si zoberiem jablko a zakusnem do neho. Mama sa zamračí :

"Zlato! Daj si normálne raňajky."

"Nemám čas! O chvíľu je tu Sarah." poviem a pokojné ticho v dome pretne zvonček, zazvoní dvakrát, čo je moje a Sarine znamenie. Vybehnem z kuchyne a otvorím dvere.

"Ahoj!" privíta ma Sarah svojím typickým tvrdým anglickým prízvukom, aj keď v Austrálii je už cez sedem rokov.

"Čauko." odzdravím sa a pritom si obúvam čierne conversky. Hodím do zrkadla posledný pohľad. Vlasy farby špinavo-blond mám zapletené do vrkoča, niektoré pramienky stoja na všetky strany. Modré oči so strieborným pásikom okolo zreničky mi svietia ako vždy. Človek by ich ťažko prehliadol, hlavne pri čiernej, ktorú nosím.

"Maya si krásna. Tak poď už!" ťahá ma Sarah za rukáv a ja sa len nechám vytiahnuť ňou von.

Do školy chodíme Sarinym autom, keďže ja vodičák nemám, hoci už mám dávno sedemnásť. Zatiaľ mi ale nepríde potrebné ho vlastniť. Keď  už sme v aute, natiahnem sa k rádiu, aby som naladila moju obľúbenú stanicu skôr ako Sarah. Nemá rada rock, ona je skôr na miernejšie veci, ako Ed Sheeran alebo James Blunt. Preto len pretočí očami, keď sa ozve All Time Low.

"Ako si na tom s Jasonom?" spýtam sa, keď sa rozpamätám, že Sarah bola včera na rande po dlhej dobe, čo mala crush na Jasona. Sarah sa uškrnie a zároveň začervená:

"Včera ma pobozkal." šepne, v hlase začujem radosť. Ja ako pravá kamarátka sa radujem s ňou.

"To je skvelé! Tak veľmi vás shipujem. Čo znie lepšie? Sason alebo Jarah?" šťuchnem do nej lakťom a ona sa na mňa nepríjemne zamračí.

"Radšej buď ticho!" vyštekne a ja sa rozosmejem. Viem, že Sarah nemá rada, keď som takto otravná, ale myslím, že za dlhý čas čo sa poznáme si zvykla.

Zastavíme pred školou a Sarah mi chce ešte niečo odvrknúť, ale ja medzitým vystúpim.

Rozhliadnem sa za Ericom, mojím najlepším kamarátom.Ako vždy stojí pri stromoch s ostatnými basketballistami. Zamávam mu a on mi pozdrav opätuje. Rozbehnem sa za ním a skočím mu okolo krku:

"Naši mi dovolili ísť na ten tvoj večierok !" pochválim sa mu. Eric totiž poriada párty pri príležitosti začiatku jesennej sezóny. Robí to každý rok a zatiaľ sa nestalo, že by som prišla domov načas. Nikdy som tam nepila, ale o ostatných sa to povedať nedá.

"Paráda!" poteší sa. Aj ostatní chalani sa usmejú. Zo všetkými si rozumiem a často s nimi aj chodím von, ale Eric je aj tak najlepší kamarát.

Konečne sa k nám pripojí Sarah. Nesmelo sa usmeje na Jasona. On jej úsmev opätuje. Naozaj ľutuje Saru, že má tak hroznú kamarátku ako som ja.

"Chalani, čo sa vám páči viac? Sason alebo Jarah?" spýtam sa. Chalani sa rozosmejú a Sarah na mňa hodí nenávistný pohľad.

"Zaškrtím ťa Hoodová!" rozbehne sa za mnou a ja sa len smejem, zatiaľ čo sa ma snaží márne dohnať.

                       ¤¤¤¤¤

Domov sa vraciam za tmy. Ako každý deň som si zašla trochu zabehať. Eric, Sarah a Jason ma pozvali na pizzu, ale radšej nevyjsť z cviku. Dnes ráno sa mi tá teória aj potvrdila.

Musím sa priznať, že som trochu zablúdila. Myslela som si, že poznám Sydney celú, ale nejak som stratila moju zvyčajnú dráhu a teraz som v časti, kde to vyzerá ako z kriminálnej scéni.

Green Day, ktorí mi zrovna hrali sa zrazu stopne. Pozriem sa na mobil a zistím, že sa mi vybila baterka.

"Skvelé." zahundrem si sama pre seba. Zbytok cesty asi pôjdem v tichu. Ak by som nezablúdila, tak by mi baterka určite vydržala. Teraz nemôžem ani zavolať taxík, aby ma odviezol domov. Možno keď pôjdem ďalej, natrafím na búdku a taxík si zavolám odtiaľ.

Prudko sa trhnem, keď sa z niektorej z uličiek ozve ostrý výkrik prosiaci o pomoc. Čo teraz? Ja určite nič nezmôžem, ale nemôžem ani nechať len tak toho človeka v problémoch. Myslím, že by som sa sama na seba nemohla pozerať. Zhlboka sa nadýchnem. Pomaly a hlavne potichu sa blížim k uličke, odkadiaľ idú hlasy. Počuť ich, ale nerozumieť im.

Postavím sa na začiatok uličky. Ako prvé si všimnem muža v čiernom, mohutný a vysoký, v ruke niečo drží. Zbraň. Na sucho polknem a potom zbadám ženu, ktorá kľačí pred mužom, na ktorú je zbraň mierená. Po tvári jej stekajú slzy a päste má tvrdo zaťaté. Srdce mi bije ako o preteky. Vynechá jeden úder, keď muž prehovorí.

"Daj mi tú vec!" skríkne a druhou rukou, ktorú mal doteraz voľnú položí na zbraň. Žena sa len zasmeje a posadí sa na nohy.

"Nikdy. Nobetovala  som celý svoj život len preto, aby som to teraz celé zahodila." dosmeje sa a popraská si kosti na krku. Jedným okom šklbne doprava, kde sa už blížim ja s kovovou tyčou v ruke. Ak nebudem hlučná, dokážem ho trafiť.

"Varujem ťa. Nevadí mi ťa zabiť, aby som to dostal." zavrčí muž a nabije svoju zbraň.

"Nie, Rooney. Ty nevyhráš. Dobro vždy zvíťazí." nadýchnem sa a pripravím sa na úder, keď sa žena natiahne a hodí po mne tú vec, čo mala v ruke. Najprv je len ticho. A potom všetko zbehne rýchlo. Muž stlačí spúšť a žena padá s prestrelenou hlavou k jeho nohám, na tvári má ale úsmev. Jej krv tečie na mužove topánky a ja vzlyknem. Rukou si zakryjem ústa, ale vrahov pohľad je už na mne.

"Daj mi to." napriahne svoju ruku. Ja tu svoju zotnem a priložím si ju bližšie k telu.

"Nie." poviem potichu a hodím po ňom palicu, ktorá mu na malý moment vybije dych. Otočím sa na päte a rozbehnem sa dolu ulicou, kým sa za mnou muž nerozbehne.

Začujem za sebou výstrel a v druhej chvíli tupú bolesť v celom ramene. Len udusím vzlyk a bežím ďalej. Počujem za mnou približujúce kroky. Vnútorný hlas mi vraví, aby som sa jednoducho tej veci zbavila, ale nebolo by to dôležité, keby sa kvôli tomu tá žena neobetovala.

Jediná možnosť je striasť sa ho. Ale ako?? Beznádejne sa pozerám naokolo. Nikde nik. Kde som sa to sakra dostala?! Musela som ísť inou cestou ako vždy? Som tak neskutočne hlúpa.

Začujem za sebou ďalší výstrel, ale už nebežím slepo ďalej. Skloním hlavu a guľka trafí do lampy predomnou. Elektrina zapraská a ulica sa ponorí do tmy. Využijem to a obzerám sa po nejakom úkryte. Ucítim na svojej ruke kontakt a niečo ma zatiahne hlboko do bočnej uličky. Ustráchane zvýsknem a trhnem rukou, aby som sa vyslobodila z cudzieho zovretia.

"Ticho." sykne neznámy a svojimi rukami ma pritlačí k stene. Nemôžem sa tu ešte teraz nechať znásilniť z vrahom za pätami. Možno keby ma našiel vrah, najprv by zneškodnil tohto násilníka. Nadýchnem sa na ďalší krik, keď na svojich perách ucítim dotyk.

__________________________________________

Táto časť je už opravená a som na ňu hrdá.
Vote , koment , share ...
Vidíme sa u ďalšieho dielu <4