Witness Protection Program

Part 37

Ráno sa zobudím neskoro. Nástenné hodiny ukazujú niečo okolo deviatej. Chrbát mám dolámaný z neprirodzenej polohy, v akej som spal. A tiež z toho, že som spal v hrubej bunde a v šály. Mohol som sa obťažovať aspoň toto urobiť, ale to už je jedno. Rád by som vstal alebo sa posadil, či vnímal! Ale nedokážem to. Zase mi pláva po mysli, ale teraz ako to zjavenie v sne. Ak sa mi o nej bude snívať, budem môcť byť s ňou. Len sa jej nesmiem za žiadnu cenu dotknúť. Bude to ťažké, ale urobím všetko preto, aby som mohol byť s ňou. Je to chabá náhrada, ale tak som si na ňu navykol, že to musím urobiť aspoň takto. Na dvere niekto zaklope, tak sa dostanem z tranzu a posadím sa.

"Dobré ráno, Luke. Obleč sa a poď dolu. Máš tam raňajky." objaví sa pani Hoodová a hneď zase zmizne. Je ku mne tak milá. Ponaťahujem si kosti a stiahnem zo seba perinu, pod ktorú ani neviem, ako som sa dostal. Nepozastavujem sa nad tým a spustím nohy z postele. Vyzlečiem si šál a bundu a položím ich na posteľ. Zdvihnem sa a pomalými unavenými krokmi sa presuniem do kuchyne, kde je pri stole už aj pán Hood.

"Dobrý deň, pane. Volám sa Luke Hemmings." predstavím sa mu.

"Andrew Hood." odpovie a skenuje ma podozrievavým pohľadom.

"Teší ma." usmejem sa.

"Luke, sadni si. To je pre teba." ukáže pani Hoodová na porciu vaflí na stole.

"Nemali ste si vôbec robiť starosti. Ja by som si zašiel do nejakej kaviarne." poviem, ale pani Hoodová len pokrúti hlavou.

"Je to maličkosť." uistí ma a pokynie mi, aby som si sadol. Nejdem sa už hádať. Sadnem si a pustím sa do jedla. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi som hladný. Najradšej by som to do seba všetko nahádzal na dvakrát, ale predsa ma vychovali, tak len pomaly jem.

"Ako dlho sa zdržíš v Sydney?" spýta sa ma pán Hood.

"Pokiaľ nezabudnem." odpoviem.

"Ach, áno. El mi vravela o tvojom nešťastí. Je mi to ľúto." povie a ja len prikývnem. Aj mne je to ľúto.

"Aký máš dnes program?" spýta sa zase pani Hoodová.

"Nemám poňatia. Asi si pôjdem nájsť nejaký hotel...." začnem nahlas rozmýšľať, ale pani Hoodová ma rázne zastaví.

"V žiadnom prípade! Môžeš zostať tu. Nám robí radosť mať spoločnosť s rovnakým trápením. Navyše si rovnako starý ako oni, že?"

"Mám 18."

"No vidíš. Zostaň tu, Luke." poprosí ma a ja som až prekvapený toľkou prívetivosťou.

"Ak vám nebudem prekážať..."

"Vôbec."

"Tak ďakujem." usmejem sa a dojem svoju porciu. Pan Hood sa zdvihne od stola.

"Musím už ísť do práce, El. Maj sa Luke." pozdraví sa mi a odíde.

"Tak, keď nemáš žiadny program..." začne pani Hoodová.

"Nechcel by si so mnou zájsť k mojim deťom?" spýta sa. Doplo mi, že myslí cintorín. Netušil som, že tu majú ich hroby. Aj v Tucsone určite urobia Mayi hrob. Pochovaná na dvoch miestach a pritom ani na jednom.

"Dobre. Idem sa pripraviť." poviem a špinavý tanier odnesiem do umývadla. Chcem ho umyť, ale pani Hoodová ma so smiechom vyženie z kuchyne.

"Prestaň byť tak neskutočne zdvorilý. Bež." povie a ja ju poslúchnem. Vybehnem schodmi a dostanem sa do izby. Poobzerám sa po izbe, kde už vďaka svetlu všetko vidno. Na poličke uvidím Calove footballové ocenenia. Diplomy, medaile, trofeje (nie je to česky?? o.O). Bol naozaj šikovný. Na ďalšej poličke má knihy. Prečítam názvy ako Hry o život, Hostiteľ, Labytrint: Útek a iné pecky. Caluma by som nikdy netipoval na fanboya. Aspoň viem, skadiaľ má všetky tie svoje nápady. Nechám to tak a idem sa spraviť, aby na mňa pani Hoodová nemusela čakať. Vymením si tričko a natiahnem na seba bundu so šálom. Podľa počasia súdim, že dnes by som si mal zobrať aj rukavice. Prehrabnem si vlasy a natiahnen si cez ne beanie. Takto zídem dole, kde sa ešte obujem. Pani Hoodová tam už čaká s veľkou kyticou ľalijí a v druhej sú ruže.

"Prečo?" spýtam sa, keď už sme vonku. Pani Hoodová hneď pochopí, že sa pýtam na kytice.

"Ruže sú klasika. To ide Calovi. Ale Maya nenávidela ruže. Prišli jej neskutočne otrepané. A bolo pre ňu frustrujúce, že ružu dostaneš na narodeniny, na svatbe a nakoniec na hrobe. Nechcela, aby ju tento kvet sprevádzal. Necítila ich vôňu." vysvetlí a ja prikývnem. Maya mi spomínala, že nemá rada ruže, ale nečakal som v tom takúto hĺbku. Ach, ako bola ona výnimočná.

Počas cesty s pani Hoodovou vedieme mierny rozhovor. Je zvedavá na moju školu, čo chcem v živote robiť a pýta sa aj na rodinu. Väčšinu si musím vymýšľať. Bolo by ťažké vysvetľovať jej, prečo som vynechal pár rokov školy. Cal nás síce vždy učil to, čo sa v ten deň naučil on, ale oficiálne som tam proste nechodil. Nevadilo to. Na mŕtvych rodičov sociálku nemôžu zavolať.

"Sme tu." oznámi mi pani Hoodová. Ani som nepostrehol, že sme na cintoríne. Calov a Mayin hrob je úplne vzadu. Je z bieleho kameňa a v ňom sú vyrité ich tváre. Dookola náhrobku su povyrívané ornamenty a mená s dátumami sú napísané zlatou farbou a krásnym ozdobným písmom. Neoodolám a musím sa dotknúť jej tváre. Taká je teraz aj v skutočnosti. Ľadová ako kameň. Jemne prechádzam po jej črtách.

"Bola naozaj krásna." poviem a vzdialim sa, aby som sa tu ešte nezložil.

"Áno, bola." potvrdí pani Hoodová a položí kytice k náhrobkom. Chvíľu tam stojí a pozerá na nich.

"Poznáš ich, však?" spýta sa znenazdajky. Pani Hoodová na mňa pozrie takým smutným pohľadom, že nedokážem klamať. Pozriem sa do zeme a prikývnem.

"Povedz mi teraz pravdu. Žijú ešte?" spýta sa. Srdce mi zovrie. Poviem jej pravdu, ale vždy keď to poviem je to stále reálnejšia skutočnosť.

"Calum áno. Maya umrela pred tromi dňami." poviem zachrípnuto a pani Hoodová neprítomne prikývne.

"Maya. Ona bola tá tvoja priateľka." nespýta sa, ale oznámi. Zase len prikývnem.

"Ale ako to všetko viete?" spýtam sa nechápavo.

"Rozprávaš zo sna, Luke. V noci som ťa bola skontrolovať a rozprával si jej meno." povie s pohľadom upretým na náhrobky. Bože, Luke. Si taký somár. Ak sa to Cal dozvie, uškvarí ma.

"Prečo odišli? Boli sme snáď zlí rodičia?" spýta sa so slzami v očiach. Podídem k nej a položím jej ruku na chrbát.

"Vôbec nie. Urobili to pre vaše bezpečie."

"Ako sa môžem cítiť bezpečne, keď mi miznú deti?!" vzlykne a ja neznesiem pohľad na ďalšie slzy. Prekročím hranicu svojich práv a objímem ju.

"Tak rád by som vám to vysvetlil, ale nemôžem."

"Prečo?" spýta sa ublížene.

"Porušil by som zákon. Už len z toho, že som vám prezradil, že Calum žije som si dovolil moc. Vaše deti už nie sú deti a mysleli na vás stále. Viete, keď som sa niekedy rozprával s Mayou, bála sa, že na ňu zabudnete."

"Nikdy sme nezabudli. Myslím na to stále." povie a unikne jej zopár sĺz.

"Môžem aspoň vidieť jej naozajstný hrob?" spýta sa a ja ju zase raz musím sklamať.

"Nemá skutočný hrob. Jej telo zobrali." vysvetlím s povzdychom.

"Život (alebo ja) k nej nie je fér."

__________________________________________

Pšúúú!! ^^ nie, netuším, čo to malo znamenať... Nevermind ^^
Normálne ma baví písať z Lukeovho pohľadu ...
Inak som si krásne zavarila :D Odvtedy, čo som zabila Mayu, klesli votes o polovicu :D ale zase veľa komentujete, čo ma neskutočne teší :3
Lol, dnes som bola v Gate a tam majú také tielko, ktoré majú tally :3 (názov bývalého 5sos loga). Som tam začala skákať a som ho chcela... Aj tak mi ho nekúpili -_-
No, nič iné už pre vás nemám :(

Časť mala byť až zajtra, ale ja vás tak zbožňujem, že som to proste nevydržala ^^
Stay cool ;)
See ya :3
Vote, comment, share ... please ^^
Hi Hey!! ^^ :3 ;)

*** jasné, ako facka