Witness Protection Program

Part 40

O tri týždne

Dnes je to presne štyridsať dní od Mayinej smrti. Moje pocity sú zmiešané. Jedna časť mňa sa cez to preniesla a žije zdanlivo normálnym životom. Tá druhá si to nechce ani nedokáže pripustiť. Je to jednoducho nepochopiteľné. V jednu chvíľu som ju držal za ruku a v druhú už bola preč. Život je tak pomýjivý (No nespomeniem si na slovenský výraz). Ale odkedy som sa zblížil s Piper, môj život je žiteľný. Navzájom sa podporujeme a sme spolu každú voľnú chvíľu, aby sme nemali čas rozmýšľať a tým pádom aby sme neupadli do depresie. Teraz som ale sám. Piper išla za starými rodičmi. Jediná rodina, čo jej zostala. Vo vrecku mi začne vyhrávať mobil. Ako zvonenie mám Paper Walls od Yellowcard. Maya milovala túto pieseň. Raz sa mi zdôverila, že ju vždy chcela mať na svadbe namiesto svadobného pochodu. Zaženiem smutné myšlienky na Mayu a zdvihnem.

"Áno?"

"Ahoj!" ozve sa hlas Piper. Sám pre seba sa pousmejem. Jej prítomnosť je jediné, čo teraz mám, aby som sa nescvokol.

"Ahoj. Tak ako sa tam máš?" spýtam sa a kopnem do náhodného kameňa na ceste.

"Skvele! Je perfektné byť s rodinou."(predstavte si, že veta bola napísana kurzívou) teraz si viem živo predstaviť ten veľký srdečný úsmev a iskričky šťastia v očiach.

"A ty ako? Stihol si upadnúť do depky?"

"Zrovna som bol v procese." zasmejeme sa. Áno, robíme si srandu z toho, že sme na tom psychycky zle. Vy to nerobíte?

"Tak to je dobré, že som zavolala." zasmeje sa.

"Hej, je to fajn."

"Prepáč, Luke, musím končiť. Idem so starými rodičmi na večeru."

"Okey. Takže sa vidíme neskôr. Teším sa na teba, Piper. Ahoj!"

"Aj ja na teba. Ahoj!"

Zloží mi a ja s úsmevom vložím mobil naspäť do kapsy. Tuhšie sa zabalím, lebo vietor ma silno ofúkne. Už sneží druhý deň v kuse. Mám sneh a zimu rád. Je to najlepšie obdobie na rozmýšľanie. Keď je celé mesto pod snehovou pokrievkou a všade je ticho. Som jediný, čo sa o takomto čase túla po ulici. Nemám ale veľmi čo robiť. Celé dni len chodím a premýšľam, alebo som s Piper. Vôjdem do parku, čo je moja najobľúbenejšia trasa. Chodím tadiaľ každý deň. Poznám to naspamäť. Vpravo je lavička z borovicového dreva obkolesené z dvoch strán stromami. Malými stromami, z čoho jeden bol posiaty lyšajníkmi a ten druhý pomaly umieral. Mama mi ako úplne malému vravela, že keď sú na strome lyšajníky, je to plač stromu. Na tejto lavičke som presedel hodiny. Tak veľmi mi to pripomína moju aktuálnu situáciu. Mŕtva Maya a plačúci Luke. Musí mi to pripomínať aj príroda, ďakujem ti Matička Zem. Povzdychnem si a lavičku obídem. Na ľavej strane je pítko a ďalej v strede celého parku je vysoká fontána, v ktorej sú vyryté tváre anjelou. Teraz je ale vypnutá. V zime by taktiež nemala zmysel. Obídem ju a pokračujem v prechádzaní popri stromoch, keď ma niečo za kapucňu prišpendlí k stromu. Od prekvapenia neurobím nič, ale úprimne to bol dosť mizerný hod. Zozadu sa predo mnou ocitne. Č...čo? Tomuto nerozumiem. Vyzerá ako ona, ale ona to byť nemôže. Veď je mŕtva. Určite je. Videl som ju. Ona nedýchala. Ale, je jej tak podobná. Jej medové vlasy, po štyridsiatich dňoch už vidno korienky jej prirodzených vlasov. Ďalej jej úplne jemné črty bledej tváre, pery ružové a tie oči, tie oči sa nezaprú. Modrá so strieborným pásikom okolo zreničky. Tieto oči by som si nepomýlil. Je to ona. Naozaj je. Stojí tu a pozerá na mňa s nenávisťou v očiach. Prečo ale tak nenávistne? A ako to, že tu vôbec teraz stojí?

Priloží nôž k môjmu krku a mne sa chce uchechtnúť od toho, ako jej to proste nejde. Lakeť drží v takej výške, že behom sekundy by som jej ho vyrazil z ruky. Ale neurobím to, lebo som zvedavý, čo mi povie. Nakloní sa ku mne úplne blízko, až cítim jej dych na svojich perách. Tak rád by som medzi nami vyplnil tu malú medzeru, ale som si viac než istý, že by mi bodla do srdca. Pred chvíľou by mi to bolo jedno, ale teraz viem, že je to ona. Nemôžem ju zase stratiť, keď viem, že je skutočne nažive.

"Mám pre teba aj pre ostatných odkaz, Hemmings. Zaplatíte za všetko. Za všetko, čo ste kedy spáchali. Postarám sa o to, aby si trpel." zašepká a z jej očí pritom sršia blesky.

"Čo som urobil?" spýtam sa nechápavo. Čo to do nej vošlo?

"Zobral si ma mojej rodine! Snažili ste sa mi nahovoriť, že sú zlí. Ublížili ste im." začne po mne kričať a nôž mi pritlačí bližšie ku krku. Prehltnem a cítim jeho čepeľ. "Prezraď mi, kto si?"

"Jacinda Rodriguezová. Zapamätaj si toto meno, lebo ho nebudeš počuť poslednýkrát." nevie, kto je. Niečo s ňou urobili. To pamäťové sérum. Nepamätá si ma. Nevie, kto som. Oni ju úplne zmenili. Jej telo možno žije, ale jej duša je pochovaná hlboko v nej. Ale ja to takto nenechám. Pretože tak, ako ma ona teraz nenávidí, tak ju ja neskutočne milujem.

"Tešilo ma." pošepne a nožom mi prejde po pere. Nabrúsila si ho kvalitne, lebo pocítim krv.

"Boj sa práve začal." uškrnie sa a nôž zapichne do mojej kapucne z druhej strany. Potom rýchlo odbehne. Chcem sa pustiť za ňou, ale ten nôž ma zastaví.Zapichla ho dobre. Rukou sa zatiahnem za seba a vytiahnem ho zo stromu. Lenže ona je už dávno preč. Keby nebolo krvy tečúcej z mojich pier, pochybujem o tom, že som ju naozaj videl. Ale tá rana tam reálne je. Zoberiem do dlaní za hrsť snehu a priložím si ju k ústam, čím zastavím krv. Moja hlava to celkom neberie. Tak dlho som sa presviedčal, že je mŕtva a ona pritom bola s Rodrigiezovou a oni jej vtlačili do hlavy nezmysli. Pocítim, ako mi teraz silno bije srdce. Ani som si to neuvedomil. Je to ako keď som ju uvidel prvýkrát.

Flashback

"Michael, som hladný." zakňučím a hlavu si opriem o parapet okna.
"Ja viem, Luke. Musíš ešte chvíľu vydžať, kým sa Cal vráti z obchodu." povie mi a ja si len povzdychnem a ďalej sledujem slnečnú Sydney. Je peklo, byť tu takto, keď von vidím šťastné deti pobehujúce na ihrisku. Prečo aj ja nemôžem byť šťastné dieťa?
"Už ide!" vypískne Michael od jedného okna a ja k nemu pribehnem. Postavím sa na krabicu s vianočnými ozdobami, aby som lepšie videl. Moje srdce sa rozbúši. Nič krajšie som nikdy nevidel. Vedľa Cala poskakuje blonďavé dievča s vlasmi zapletenými do vrkočov a s velikánskym úsmevom na perách. Oblečené má žlté kvietkované šaty. Je tak krásna.
"Kto to je?" spýtam sa.
"Myslím, že Calova sestra. Maya." vysvetlí a ja si povzdychnem. Maya je tak krásne meno. Celá je krásna.

Od toho dňa som ju sledoval stále. Rokmi sa zmenila, ale stále som ju zbožňoval rovnako. A ja si ju nenechám zase vziať. Vstanem zo zeme, na ktorú neviem ako som sa dostal a rozbehnem sa krížom cez park. Dostanem ju naspäť, ale sám to nezvládnem. Dobehnem k prvej telefónnej búdke a vhodím do nej všetky drobné, ktoré mám. Vyťukám rýchlo číslo a nervózne si hryziem do poráňanej pery, kým telefón vyzváňa. Jedno pípnutie, druhé, tretie..

"Prosím?" ozve sa Calov hlas. Som rád,  že je to teraz zrovna on.

"Cal, ona žije." poviem a čakám na jeho reakciu. Dve minúty je úplne ticho.

"Luke, toto vôbec nie je vtipné." povie a ja začujem plač v jeho hlase.

"Ja si nerobím srandu, Cal. Musíte prísť do Sydney. Všetci." nalieham.

"Dobre. Dobre."

__________________________________________

Yeeeeyyyy!!!!! Áno, je nažive!!! Bolo strašné vidieť, ako mi tam plačete v komentároch a ja som celý čas len skackala, ako veľmi Vám to chcem povedať. Túto postavu som neplánovala zabiť, len som to takto potrebovala. Som tak Happy, že je späť ^^ Tak strašne Vás zbožňujem ^^
Viem, že som veľmi zariskovala, keď som ju zabila a ready a votey klesli, ale najvernejší čitatelia ste ma nezradili a stáli pri mne, aj keď som robila také hlúposti. Ďakujem ^^
See ya :3
Stay cool ;)
Vote, comment, share... please ^^
Hi Hey!! ;)

*** yeah, she's back