Witness Protection Program

Part 14

Po troch týždňoch

Donútila som Asha zájsť za Jennou. Preto teraz sama čakám pred školou na Mikea. Trvá na tom, že ma bude každý deň vyzdvihávať zo školy. Má o mňa až priveľký strah. Vo vrecku mi zadrnčí telefón, tak ho zdvihnem.

"Prosím?"

"Ahoj. Tu je Michael."

"Jéé čau. Prečo mi neukazuje, že si to ty?"

"Volám z práce. Dnes sa tu zdržím. Myslíš, že by si mohla ešte počkať v škole?"

"To je okey, Mikey. Pôjdem sama."

"Nie. Počkaj na mňa."

"Tak fajn." poviem napokon, lebo nemám chuť sa hádať. S pozdravom zložím a vydám sa naspäť ku škole. Neviem, čo tam budem robiť, ale študenti tu majú veľa krúžkov. Možno mi niekto dovolí pozerať sa na nich. Cestou stretnem pani Haulovú.

"Ahoj, Julie! Čo tu ešte robíš?" spýta sa.

"Hmm. Michael ma mal vyzdvihnúť, ale zdrží sa v práci, tak som tu chcela počkať." vysvetlím.

"Aha. Tak ja ti dám prácu." usmeje sa a niečo hľadá v papieroch. Nechce sa mi veľmi niečo robiť, ale ostatne, prečo nie? Aj tak by som nič nerobila.

"Tu. Zober foťák a bež na ihrisko. Vieš, že máme školský časopis a fotograf nám ochorel. Mohla by si spraviť zopár fotiek s roztlieskavačkami a futbalistami?"

"Jasné." usmejem sa a zoberiem foťák.

"Ďakujem. Veľmi si mi pomohla." poďakuje a rýchlo odkráča.  V ruke si obzriem foťák. Je to zrkadlovka Canon. V Sydney som fotila. Bývali to fotky kapiel, ktoré hrali v našom obľúbenom klube. Všetky som si lepila na stenu. Tiež som fotila svadby. Bola to skvelá brigadá. Len si nad tým povzdychnem a vykročím smerom k ihrisku. Ihrisko tejto školy je udržiavané. Tráva je zostrihnutá presne na päť centimetrov. Ani jedno steblo nevytŕča. Jej farba je ako po rannej rose. Na takom trávniku musí byť radosť hrať. Tribúna je zladená do žltej a červenej. Medzi lavičkami sa nenachádzajú kelímky a obaly a iné odpadky. Nie sú tu ani len žuvačky. Nekontrolovala som to, ale niekde som začula, že ak niekto poruší školský poriadok, za trest musí prípadné žuvačky odstrániť. Sadnem si do najvyššej rady. Vidno stadiaľ na celé ihrisko. Bude to pekný záber. Väčšinu ihriska teraz zaberajú futbalisti, ale vpravo pri tribúne si svoje miesto ukradli roztlieskavačky. Obdivovala som tie baby, čo dokázali. Síce väčšina z nich bola povrchná. Nie zlá, ako to všetci tvrdia. Iba povrchná. I keď, čo ja viem? Zatiaľ som mala tú česť iba s roztlieskavačkami zo Sydney. Zapnem foťák a zaostrím. Cvaknem práve vtedy, keď jednu babu vyhodia do vzduchu. Pekná momentka, až na ten bojazlivý výraz. Pousmejem sa a zaostrím na futbalistov. Jeden zrovna pohodil vlasmi. Zosuniem sa trochu nižšie a tiež nafotím zopár fotiek. Skončím až úplne dole. Zblízka vyblýsknem kapitánku roztlieskavačiek. Keď si ma všimne, trochu sa zamračí a založí si ruky vbok.

"Čo to robíš?" spýta sa.

"Fotky do školského časopisu." poviem a urobím jeden veľmi pekný záber. Vpredu su roztlieskavačky mierne rozmazané, fotka je zaostrená na futbalistov. Vyzerá to božsky.

"Perfektné! Tak to ti zapózujeme." zatlieska a niečo povie ostatným dievčatám. Postavia sa do veľmi zložitej a peknej zostavy. Párkrát to cvaknem.

"Skvelé. Díky." usmejem sa a prezriem si fotky. Dievčatá sa za mojim chrbtom strkajú, aby videli. Nad každou fotkou podotknú niečo v zmysle:

"Och! Som tam tlustá."

"Mám tam vrabčie hniezdo."

"Ach bože! Aká strašná virážka."