Witness Protection Program

Part 2

Prekvapená sa nezmôžem na žiadny pohyb. Nikdy ma nikto nepobozkal a musím uznať, že je to príjemné, ale bože! Tento chlap ma tu chce znásilniť. To si nemôžem užívať, hoci moje ruky sa samé zamotali do jeho vlasov a moje pery si deprimovane žiadajú o viac kontaktu.

Keď okolo prebehne chlap so zbraňou, uvedomím si kde som a čo sa deje. Vymotám si ruky z jeho vlasov a premiestnim ich na jeho hruď. Prudko ho od seba odstrčím a začnem lapať po dychu.

"Kto si?" vyhŕknem pohoršene a v tme sa snažím zahliadnuť aspoň obrys tohto cudzinca. Musím ujsť skôr, ako sa pokúsi o niečo iné.

"Vysvetlím ti to potom. Prišiel som ti pomôcť." povie, ale z väčsej diaľky. Usúdim, že musí byť na začiatku uličky. Bez svetla vôbec nič nevidím, preto sa musím orientovať sluchom. On mi prišiel pomôcť? Kto to je?

"Kedy potom?" spýtam sa. Chytím si zápästie, aby sa mi ruky prestali triasť. Pomôže mi. Bude to fajn.

"Vtedy, keď nebudeme mať za pätami vraha." povie a chytí ma za ruku, ktorú som sa tak veľmi snažila upokojiť. Nanešťastie je to tá postrelená a ja syknem bolesťou.

"Trafil ťa?" spýta sa cudzinec a zvolní svoj stisk.

"Je to len škrabanec." poviem tvrdohlavo. Nie som slabá. Nejdem sa sťažovať.

"Ošetrím ti to, keď stadiaľ vypadneme ." rozhodne a zase ma chytí za ruku - tentokrát za tú zdravú - a ťahá ma preč. Som rada, že ma chytil za zápästie a nie za dlaň, kde mám tú vec od tej ženy. Rozhodne mu o tom nič nepoviem. Ešte stále sa môže zmeniť na niekoho zlého a ja nedopustím, aby to dostal. Neviem prečo, ale cítim s tou ženou. Umrela len kvôli tej veci a ja nedovolím, aby jej smrť bola zbytočná.

Chlap ma zatiahne do starej budovy niekde na konci ulice. Postrčí ma dnu a zamkne za nami dvere. Všade je tma a ešte väčšia je von. Strasiem sa od zimy, ktorá tu panuje.

"Mal by byť preč." povie muž a zasvieti. Svetlo mi prebodne oči, tak si ich zakryjem rukou. Bolesť v ramene mi ale jednu ruku hneď vráti späť.

"Ou. Vyzerá to zle. Ošetrím ti to." povie a ja si ho konečne môžem obzrieť. Je o trochu vyšší odomňa. Má blonďavé vlasy vyčesané dohora a oči farby nezábudky. Vľavo v dolnej pere mu robí ozdobu piercing. Panebože, je hrozne moc sexy. A vyzerá byť mladý. Vôbec nie ako chlap, ktorý by mi mal ublížiť. Moment. Nemám potuchy, kto to je. Kľudne môže patriť k tomu druhému.

"Nedotkneš sa ma, kým mi nepovieš kto si." vyhlásim pevne, aby som dala najavo, že so mnou sa nemôže zahrávať.

"Bude ťa to bolieť." vystríha ma a ruky si založí na hrudi. Oh, už teraz mi ide na nervy.

"Trochu bolesti zvládnem." odvrknem a rameno sa najust pripomenie. "Prestaň!" rozkážem mu a ďalej stojím 'isto a vzpriamene'.

"Keď myslíš. Som Luke Hemmings. Teší ma." pokloní sa a na tvári sa mu objaví arogantný úškrn. Naštvane zavrčím.

"Nežiadala som tvoje meno."

"Tak ma nechaj dopovedať to!" okríkne ma a ja pretočím oči. "Som agent z Programu na ochranu svedkov. Bola si svedkom vraždy, takže teraz je mojou povinnosťou ťa ochrániť." vysvetlí mi. Hodím naňho taký ten pohľad 'srsly?'. On si fakt myslí, že mu na toto skočím?

"Myslím to vážne. A teraz sa láskavo nechaj ošetriť, kým nevykrvácaš." natiahne svoju ruku a ukáže mi v nej odznak. Toto sa nemôže diať. Pochybujem, že bozkávanie svedka je v ich bežnm popise práce. Aj tak ale prikývnem a podídem bližšie, kým bolesť nezačne byť príliš neznesiteľná.