Witness Protection Program

Part 4

Zhlboka dýcham. Prvýkrát letím a mám z toho hrôzu. I keď musím uznať, že výhľad je tu úchvatný. Celé toto je na mňa rýchle. Pred chvíľou som len behala v parku a teraz letím cez polku sveta do Severnej Karolíny. Luke vedľa mňa sa zasmeje.

"Nebuď tak nervózna. Veď už letíme hodiny."

Konkrétne tri, ale nemyslím si, že to zmení fakt, že sa môžeme zrútiť. A nejde ani celkom o let, ako o samotnú situáciu. Mám pocit, že keď trochu povolím, tak buď vybuchnem od hnevu, alebo od sĺz.Povolím stisk. Lukeovi sa to povie. Určite neletí prvýkrát.

"Prečo nič nehovoríš, Julie?" pozrie sa na mňa, keď mu neodpoviem. Čo si myslí? Že tu budem rozprávať o pravdepodobnosti, akou je že do polroka stretnem jednorožca? Akoby stále nepochopil, čo všetko pre mňa celá táto vec znamená. Zamračím sa pri oslovení. Meno Julie je fajn, ale ja mám svoje meno rada. Nikdy som si ho nevážila a teraz to ľutujem. Skvelé. Začínam byť nostalgická už aj o drobnosti, akou je moje meno.

"Nemám náladu. Behom pár hodín si mi zmenil život od základov. Čakáš, že tu budem skákať odradosti?" vyhŕknem rozhorčene. Nedokážem svoj hnev už viac nejak dusiť. Luke nahodí poloúsmev.

"Vidíš, ako si sa rozhovorila." podpichne ma. Zakrútim hlavou. Vôbec nemám chuť na debilné poznámky. Mal by mi to uľahčiť. Aspoň si myslím, že toto je vec ktorú má v popise práce. Kľudne by som sa mohla zrútiť, alebo vyskočiť z lietadla. Vstanem a chystám sa na WC. Luke ma zastaví.

"Kde ideš?"

"Preč od teba." poviem a odídem. Viem, že zato nemôže, ale nech sa ma sakra nesnaží rozveseliť. Ja teraz nemôžem ani nechcem byť veselá. Ako by som mohla, keď o mňa doma teraz majú taký strach?

Netreba mi na WC ísť, tak si aspoň zájdem pre vodu. Letuška mi ju s úsmevom dá a počká kým dopijem. Vrátim sa na miesto. Luke ma sleduje pohľadom, ale ja ho ignorujem. Nájdem si v sedadle pohodlnú polohu a zaspím.

_

"Prepáč, Julie. Nechcel som ťa naštvať." povie ospravedlňujúco Luke. Už som hore niekoľko hodín. Prespala som väčšinu letu. Ani naňho nepozriem. Nemám chuť. Vzdychne si, ale pokoj mi nedá.

"Najlepšie je, že keď tam dorazíme, s Mikeom pôjdete na veľké nákupy. Vieš, treba ti nejaké oblečenie a knihy a ja neviem, čo ešte chceš."

Musím sa usmiať, i keď len nenápadne. Stále som to, čo som bývala a to je teenedžerka. Veľké nákupy, to vôbec neznie zle. Drgnem lakťom do Lukea:

"Luke, prestaň! Snažím sa byť na teba naštvaná." obaja sa zasmejeme. Inokedy by som zaťato mlčala. Ako to to pako robí? Položí mi ruka na moju dlaň a hladká ma po nej. Odtiahla by som sa, ale je to upokojujúce, takže ruku nechám položenú.

"Zostaneš tam nejaký čas?" spýtam sa. Síce ho veľmi nepoznám, ale momentálne je to jediný známy človek. Nestihla som si plnú dôveru vypestovať k nemu, tak ako môžem k niekomu ďalšiemu v úplne neznámej krajine?

"Hej. Dva dni." povie .

Iba prikývnem .

"Sľubujem, že ti tam bude dobre . Prisahám." pozrie mi do očí.

"To nemôžeš vedieť." namietnem.

"Dávam ti Hemmingsove slovo." usmeje sa. On nevie, že to ma v tejto chvíli netrápi. Dobre trápi, ale nie až tak ako to, že on odíde a ja tam budem napospas neznámym ľuďom.

"Beriem na vedomie." 
"Prosím pripútajte sa. Pristávame." ozve sa hlas. Urobím čo mi káže a dúfam, že sa nepozvraciam.

                         ¤¤¤¤¤

Neviem ako Michael vyzerá, tak sa spolieham nato, že ho Luke v tom dave nájde. Väčšina ľudí má karty s menami. Mohlo to napadnúť aj Michaela. Pristávanie bolo desivé a mne je zle ešte teraz. V odraze vidím zelený odtieň mojej tváre. Nevýhoda byť bledý.

"Tam je!" skríkne zrazu Luke, až nadskočím. Zamáva na červenovlasého chalana. Jeho vlasy sú vážne na všetky strany, ale je to mega husté. Michael si nás všimne a pribehne k nám. S Lukeom sa chlapsky objímu. Potom sa Mike pozrie na mňa a ja naňho. Vyzerá byť mladý. Pochybujem, že má vôbec viac ako dvadsaťpäť. V obočí ma piercing a tiež má náušnice, ale také malinké. Luke má pravdu. Vyzerá drsne, ale jeho oči pôsobia jemne. Usmeje sa a objíme ma.

"Keby si naozaj niekde bola, chýbala by si mi." pošepne a ja sa zasmejem. Prekvapí ma jeho jemný hlas.

"Tak už si sa rozhodla, akú farbu na vlasy?" spýta sa Michael natešene. On sa vo farbení asi vyžíva.

"Luke povedal, že ty mi poradíš." usmejem sa a pozriem na jeho vlasy.

"Tak to hej!" postaví sa predomňa a prstami urobí foťák. Privrie jedno oko a cez prsty si ma premeriava.

"To bude čierna." vyhlási rozhodne.

"Nie je to extrém?" spýta sa Luke neisto.

"Mne sa to páči." namietnem a usmejen sa na Michaela. Vôbec mi nepríde zlý. Je hádam sympatickejší ako Luke, ale Luke má svoje.. Ako to povedať? Kúzlo.

"Tak to aby sme hneď išli nakupovať." poteší sa Michael a podá mi lakeť. Z druhej strany ma chytí Luke a spoločne vyjdeme z letiska. Som rada, že sa mi snažia túto veľkú zmenu spríjemniť.

__________________________________________

Páči sa mi, keď mi niekedy trvá diel týždeň a inokedy hodinu :D
Zase napíšte, kde mám chyby ;)
Neviem, ako dlho sa letí z Austrálie do Ameriky a som too lazy si to zisťovať.
Jop a vote , koment & share :3
Čusííqq <4

*** 22 hodín, zlatíčko. Je to 22 hodín. Pred opravou to ešte boli tri, takže som to dal