Witness Protection Program

Part 38

Rozhovor s pani Hoodovou ma dostal. Nikdy som sa nerozprával s rodinou svedkov. Ani ma nenapadlo na všetko sa pozerať z ich pohľadu. Prišli o obe svoje deti za tak krátky čas. Celý Program je hlúpo vymyslený. Svedkovia sú možno v bezpečí, ale ich rodiny sú v tom, že nežijú. Pre nich je to ako pre mňa Maya. Mŕtva bez možnosti návratu. A Mayiny rodičia to prežili dvakrát. Majú u mňa rešpekt. Cez to všetko dokážu byť šťastní. A čo robím ja? Blúdim tu po Sydney a ľutujem sa. Tvoj život dáva zmysel, Robert. Shut up! Bez nej to zmysel nemá. Veď je toľko dievčat. Myseľ, to si hádam robíš srandu?! Nikto nie je ako Maya. Nikto ju nedokáže a nemôže nahradiť. Och. Je to so mnou už naozaj zlé, keď sa rozprávam sám so sebou. Myslíš? Ale ľudia, ktorý sa rozprávajú sami so sebou bývajú inteligentnejší. Tak určite...

"Grrr!" zavrčím nahlas a som rád, že v okolí nikto nie je. Zbadám telefónnu búdku a rozhodnem sa. Vo vrecku nahmatám drobné a vhodím ich do otvoru. Hádam to bude stačiť na hovor do U.S.A.

"Prosím?" ozve sa Michaelov hlas a ja sa opriem o stenu búdky. Je krásne znovu počuť známy hlas.

"Ahoj, Mikey."

"Luke?!" zvýskne Michael a ja sa usmejem.

"Áno, som to ja."

"Poďte všetci sem! Volá Luke!!" zakričí Mike na ostatných a oni v telefóne začnú kričať a výskať. Smejem sa v tej búdke ako retard.

"Ako ti je?" spýta sa Cal.

"Je to lepšie." poviem neurčito.

"Nechceš mi vysvetliť, kde vôbec bývaš?" spýta sa Michael.

"U Hoodovcov." poviem a čakám na reakciu. Na druhej strane je ale ticho.

"Ty si u nich? Ako sa majú? Povedal si im niečo?" zavalí ma Cal otázkami.

"Áno, majú sa dobre podľa možností a..." urobím pauzu, lebo neviem, či mu môžem povedať pravdu. Ktovie, ako zareaguje.

"A?"

"Vedia, že žiješ. A že Maya umrela až teraz." poviem na jeden nádych a čakám na jeho reakciu.

"Mal by som sa hnevať, Luke. Ale nie. Som rád, že to vedia. Ale viac im nevrav." povie a ja prikývnem, len si uvedomím, že to nevidia.

"Jasné. Vy... už ste ju..." kokcem, lebo to nechcem vysloviť.

"Nie. Chceme počkať na teba."

"Dobre. Ďakujem."

"Nič viac urobiť nemôžme." povie Jenna. Telefón zapípe.

"Budem musieť končiť, dochádza kredit." povzdychnem si a z druhej strany všetci zaskučia. Nemám čo povedať, len sa zasmejem.

"Ahojte."

"Ahoj."

_

O 2 týždne

Je neuveriteľné, že mi stále tak neuveriteľne chýba. V snoch ju vídavam pravidelne, ako prízrak. Len vnímam jej hlas a úsmev. Je rovnako nádherná ako vždy. Keby len žila. Jediné, čo sa mi podarilo za tie dva týždne, je moje zmierenie. Nepáči sa mi to, ale je mŕtva a tak to ostane. Celé tie dni som len rozmýšľal. Aj teraz tu len pochodujem, v tej najtuhšej zime. Vietor mi šľahá sneh do tváre. Cítim svoje červené líca a mráz, ako mi ich štípe. V diaľke zazriem svetlá od auta. Stiahnem sa z cesty na chodník, ale jedna osoba na ceste zostane. Pozerá sa do mobilu a nevidí.

"Pozor!" skríknem a rozbehnem sa k nej. Tesne predtým ako prejde auto ju odstrčím a sám odskočím. Auto nás minie len o chlp. Dievča sa len schúli v mojom náručí.

"Ďakujem." pípne a ja ju odtiahnem od seba. Je mi jedno, že prežila šok. Mala sa pozerať na cestu.

"Si v poriadku?" spýtam sa a ona prikývne.

"Dobre.. Tak ahoj!" poviem a obrátim sa na odchod.

"Počkaj!" zakričí za mnou a ja prevrátim očami. Len som nechcel byť svedok. Nemusí hneď doliezať.

"Hm?"

"Idem rovnakým smerom ako ty." pousmeje sa a pridá sa ku mne. Nič nepoviem, ale spoločnosť iných dievčat nechcem.

"Mimochodom, som Piper." podá mi ruku a ja na ňu pozriem. Vyzerá byť v pohode. Dlhé hnedé vlasy, velké hnedé oči a plné pery.

"Luke." podám jej nakoniec ruku. Usmeje sa a pozrie sa pred seba. Ja som ticho. Určite nebudem ten, čo rozprúdi konverzáciu. Nestojím o to.

"Chodíš niekde tu na školu?" spýta sa ma po chvíli. Musí sa cítiť tak trápne. Lucas, prestaň byť zlý!!

"Nie, ja už neštudujem." poviem bez záujmu.

"A kde si teda študoval?" opýta sa. Zase by som najradšej len niečo odfrkol, ale viem, že si to nezaslúži. Nerobí nič zlé, ja len... Nedokážem prestať myslieť na Mayu. Ona bola láska môjho života a keď sa rozprávam s iným dievčaťom, je to akoby som ju podvádzal. Akoby som na ňu zabudol. A to sa nesmie stať. Vzchop sa, Lucas!!

"Ja som chodil na strednú do Charlotte. To je v Severnej Karolíne." pousmejem sa, aby som sa trochu uvoľnil.

"Ou.. To je ďaleko. Čo teda robíš v Sydney?" začne sa zaujímať. Ále. Umrela mi frajerka, tak som išiel do domu jej rodičov, aby som zabudol, ale uvedomil som si, že nesmiem zabudnúť, len sa cez to preniesť.

"Nové miesto, nové zážitky, noví ľudia." poviem prvú vec, čo ma napadne.

"Pekná myšlienka." usmeje sa a potom tvár skrčí, lebo do nás napáli nápor snehu. Podopriem ju, lebo je hrozne chudá a malinká. Ten vietor by ju určite odfúkol.

"Ďakujem." uculí sa a ja sa pousmejem.

"Za málo."

"A koľko ľudí si zatiaľ spoznal?" zaujíma sa. Pravda alebo klamstvo?

"Hmm... Vlastne iba teba." pravdu.

"Och.. Tak ak chceš, pomôžem ti. Dnes sa s kamarátmi chystám do klubu. Nepridáš sa?" navrhne a ja musím viesť krutý vnútorný boj. Neviem, či mám chuť sa baviť, keď nebude so mnou. Ale to už ona jednoducho nebude. Ako lepšie sa cez tú stratu preniesť, než konečne niečo robiť? Zase by som sa mal naladiť na normálne činnosti i keď ja nie som človek, ktorý by obľuboval kluby. Na takéto prkotiny som proste nemal nikdy čas. Ale na druhú stranu, alkohol môže byť to, čo by zo mňa zmylo moju bolesť. Ja viem, že je to krátkodobá záležitosť, ale ja už potrebujem odreagovanie. Tak veľmi potrebujem sa cítiť znovu šťastný a spokojný.

"Dobre."

__________________________________________

Áno, ja viem, že ma milujete ^^
Btw. Dnes odchádzam do Dolní Čermnej na festival... Kľudne si ma tam vyhľadajte :D Jediná možnosť ukameňovať ma :D
Toto som dopísala v buse a mám boľavý chrbát a nemohla som spať (išli sme v noci), bo si skúste spať pri podnapitých muzikantoch. Aj ja som muzikant, ale ako jediná som triezva :D a aby ste si nemysleli, tak moji kolegovia sú dospelí.... Časť vydám hneď ako dorazíme :)
Alebo keď si Foxová uvedomí, že má napísanú časť -_-
Stay cool ;)
See ya
Hi Hey!! ^^

*** bež sa ožrať!! chichu. ^^