Witness Protection Program

Part 30

"Calum?" oslovím ho potichu hneď, ako otvorím dvere do pracovne.

"Hm?" zamrmle a ani nezdvihne zrak od počítača. Pod očami má už kruhy, ktoré značia jeho dlhú prácu nad rozšifrovávaním tých kódov. Posadím sa k nemu na stoličku. Prišla som za ním, aby sme sa trochu porozprávali. Po rokoch som dostala brata späť a skoro vôbec s ním nie som, čo mi je ľúto.

"Môžeme sa porozprávať?" spýtam sa a on iba kývne hlavou.

"Jasné. Už si oddýchnutá?" nadhodí a ja prikývnem.

"Hej, dnes už pokračujem s tréningom."

"Si si istá, že to zvládneš?" zapochybuje o mne.

"Ak nedôveruješ mne, dôveruj Lukeovi. On na mňa bude dozerať." poviem a Cal len prikývne. Takto väčšinou nereaguje. Ak sa zmienim o mojom a Lukeovom vzťahu, niečo nepríjemné odfrkne.

"Naučím sa toho viac. Už som si našla spôsob." poviem.

"Uh, to je fajn." určite ma ignoruje.

"V noci ti vyholím hlavu." oznámim.

"To znie dobre." zamrmle si s pohľadom upretým na obrázku. Chcela som sa s ním porozprávať, ale jemu je to zjavne úplne jedno.

"Idem k ceste. Začala som pracovať, ako luxusná spoločníčka." vymyslím si a on zase iba neprítomne prikývne.

"Calum!" skríknem a on sebou trhne.

"Chcem sa s tebou porozprávať." zopakujem mu.

"Ja mám prácu." odbije ma a mne to príde ľúto.

"Cal, chcela som len pár upokojujúcich slov, objatie, pochopenie!" vykríknem a Cal sa zatvári smutne. Roztiahne ruky, ale mne už je to jedno. Prudko vstanem a vybehnem preč. Začínam voči tomuto miestu cítiť averziu. S Lukeom som sa pohádala už niekoľkokrát, s Michaelom počas tréningu tiež tak. Asha som od seba včera odohnala a teraz som už pohádaná aj s Calom. Fakt skvelé Hoodová. Shut up! skríknem po svojom vnútornom hlase. Už len ten mi tu chýbal. Veci na tréning už mám na sebe, tak skočím rovno do tréningovej miestnosti. Nikto tam ešte nie je, čomu som rada, lebo na ďalšie hádky fakt nemám náladu. Urobím si krátku rozcvičku a začnem precvičovať to, čo som sa zatiaľ naučila. Nie je toho veľa, tak skúsim niečo, čo mi vysvetľoval Luke, ale neviem prísť na techniku.

"Skús sa postaviť rovnobežne." povie niekto spoza môjho chrbta a ja sa zľaknem, reflexne sa otočím a uštedrím mu ranu. Zistím, že je to Jeb, teraz s rozťatou perou. Položím si ruky na ústa zhíknem.

"Prepáč mi to, Jeb!"

Na moje prekvapenie si len rukou utrie krv a zasmeje sa.

"A potom, že nič nedokážeš." poznamená. Pozerám naňho ako teľa.

"Nechceš to skúsiť?" spýta sa a ukáže na vrece. Spamätám sa a urobím to, čo mi povedal. Podarí sa to. S úsmevom sa na Jeba otočím. Ukáže mi palec hore.

"Už toho vieš dosť. Postúpime na ďalšiu úroveň." povie a hodí po mne nôž. Chytím ho za čepeľ a automaticky ho hneď pustím, keď mi po ruke začnú tiecť pramienky krvi.

"Musíš sa postaviť bokom, jednu ruku tú prázdnu nastav do smeru, kde chceš nôž hodiť." začne ma navigovať ignorujúc moje zranenie. Má pravdu. V boji na to nikto nebude brať ohľad. Zodvihnem zo zeme nôž od mojej krvi a prstom odstránim prebytočnú krv ignorujúc to, že moja ruka je celá bordová. Urobím rovnaký postoj ako Jeb.

"Nôž musíš vrhnúť, nie hodiť. Popri hlave a celou silou." povie a vrhne nôž, čím sa zapichne do stredu terča. Nadýchnem sa a zopakujem jeho ťah. Nie je to dokonalé, nôž sa dostane do tretieho kruhu od stredu a hneď potom ale padne na zem. Jeb to zhodnotí pohľadom. Príde ku mne.