Witness Protection Program

Part 8

Dnes už spím sama. Stále mám chuť plakať, ale nechcem Mikea zaťažovať. Urobil toho pre mňa toľko. A kvôli mne sa nemôže ani vyspať. Ťažko si zvyknem na nové prostredie, ale Michael mi to uľahčuje ako môže. Naňho sa naozaj nemôžem hnevať.

"Určite nemám byť pri tebe?" spýta sa Michael asi po stýkrát.

"Raz to budem musieť zvládnuť. Tak prečo nie hneď?" poviem a našuchorím si vankúš.

"Okey. Ale keby si mala nočné mory, daj mi vedieť."

"Mikey, som len meter od teba." vzdychnem si a konečne si ľahnem. Nedokážem zaspať. Musím myslieť na Lukea. Včera som sa s ním ani nerozlúčila. Keď som sa vrátila, už bol dávno v lietadle do Sydney.

Spod pyžama vytiahnem náhrdelníka a prejdem po ňom prstom. Cítim každý jeden šrám. Musím prísť na to, čo je také zaujímavé na tomto kuse kovu. Mŕtvy človek kvôli bižutérii.

"Ako si to mohol urobiť Calum?" skríknem naňho, keď sa postavím zo zeme.
"Čo som urobil Maya?" pozrie sa na mňa.
"Opustil si nás. Opustil si mňa ." vzlyknem.
"Urobil som to pre vás. Neskôr to pochopíš."
"Kedy neskôr? Odišiel si! A teraz aj ja." poviem smutne.
"Chápeš čo sme spôsobili Cal? Naši zostali sami. Podľa nich si nezvestný a ja mŕtva." rozplačem sa a objímem Cala.
"Bože Cal. Strašne mi chýbaš."
"Máš Michaela."
"Ale Mikey nie je ty. Je skvelý, ale nikto mi ťa nenahradí." povolí objatie.
"Musím ísť Maya." začne odchádzať.
"Nie Calum!" chcem sa za ním rozbehnúť, ale nemôžem.
"Neodchádzaj Cal! Cal ! Cal ! Calum!"

"Calum!" vykríknem a posadím sa na posteli. Pri mne už sedí Mikey a ustarostene na mňa pozerá. Hladí ma po chrbte a niečo mi vraví, ale nepočujem ho. Zamáva mi rukou pred očami. Zaborím si hlavu do dlaní a Michael ma pohladí po vlasoch. Chvíľu prestane a ja sa oddávam vzlykom. Znovu ma opustil. Odišiel. Nikomu sa neozval. Nechal ma samu.

"Tu je voda." podá mi Mike pohár.

Zoberiem ho a hltavo vypijem celú vodu. Michael mi zoberie prázdny pohár a položí ho na nočný stolík. Natiahnem sa za ním a objímem ho.

"Kto je Calum?" spýta sa Mike.

"Mayin brat. Odišiel pred dvomi rokmi a nevrátil sa." vysvetlím a pritiahnem si Mikea bližšie k sebe.

"Ďakujem." pošepkám mu.

"Za čo?" spýta sa prekvapene.

"Za to, že si moja rodina. A že stojíš vždy pri mne. A že si tu, keď ťa potrebujem. Mám ťa strašne rada Mikey." vzlyknem mu do ramena. Tie hnusné sny ma stále nechávajú emotívnu. Neznášam ich.

"Ja teba tiež Julie." povie jemne a pohladí ma po vlasoch. Z dojemnej rodinnej chvíľky nás vyruší budík. Neuvedomila som si, že cez žalúzie už presvitá slnko.

"Poď. Musíme si splniť povinnosti." povie Mikey a pustí ma.

"Spolu to zvládneme." povie mi predtým, ako odíde. Z líc si utriem posledné slzy a vstanem. Budík ukazuje pol šiestej. Rozhodnem sa už konečne upratať tie tašky. Vysypem celý ich obsah a poskladám ich. Poukladám ich do skrine. Na zemi uvidím ešte jednu košeľu. Zdvihnem ju a zistím, že je to tá, čo mi dal Luke v tej malej izbe v Sydney. Zoberiem tú košeľu, nejaké tričko a džínsy a prejdem do kúpeľne. Zazriem sa v zrkadle a zhrozím sa. Tvár mám červenú a opuchnutú. Pod očami mám kruhy a v očiach slzy. Opláchnem sa vodou a snažím sa to zakryť mejkapom. Čiastočne sa to podarí. Vlasy mám rozcuchané ako po preflámovanej noci. Nechám to tak, len si ich stiahnem do vysokého chvosta. Oblečiem sa, z izby si zoberiem tašku a chystám sa najesť.