Witness Protection Program

Part 3

Sedíme v tejto prekliatej miestnosti už hodiny. Luke s niekým telefonuje a ja nemám chuť odpočúvať, tak sa len skrútim do klbka na matraci. Nie je zrovna mäkká, ale nevidím dôvod prečo by mala. Myšlienky sa mi iba pletú hlavou a ja nie som schopná sa žiadnej zachytiť. Môj život sa rúca.

"Za hodinu si môžeme ísť po tvoje nové doklady." oznámi mi Luke, keď zloží telefón. Mierne pretočím oči a ešte viac sa skrútim.

"Nebuď smutná." vzdychne si Luke a pohladí ma po chrbte, dotyk mi nie je príjemný, ale tentokrát sa neodtiahnem. Možno už som zmierená, že už nikdy svoju rodinu neuvidím.

"Ty rodinu máš? " spýtam sa a úprimným záujmom, keď mi pohľad zablúdi k Lukeovi.

"Áno. Mŕtvu." povie Luke a mykne plecom. Hlavou sa oprie o stenu za sebou a pohľad zapichne pred seba.

"To je mi ľúto." priznám pravdivo a zameriam sa na jeho klesajúcu tvár.

"Mne tiež." povie ticho a ja v jeho očiach zachytím stopy pre začínajúce slzy.

"Prepáč Luke." ospravedlním sa. Vonkoncom sa mi nepáči, že ma vlastne uniesol, ale nič o ňom neviem. Nemám páru, čím všetkým si možno prešiel. Môj prípad je ešte lepší ako jeho. Ja sa musím rodiny vzdať, ale aspoň sú nažive. Zakýve hlavou a mierne sa na mňa usmeje.

"To nič."

Nič nepoviem. Objímem sa a pošúcham si ramená. Fakt je tu zima. Luke si zoblečie flanelovú košeľu a prehodí ju cezomňa. Pochybovačne naňho zazriem. Neviem, či si to u mňa chce vyžehliť, alebo prečo to vlastne robí.

"Bude ti zima." podotknem, ale aj tak si flanelku pritiahnem bližšie k sebe, nad čím sa Luke len pousmeje.

"Žiadne námietky. Ja som gentleman." úsmev mu vrátim a opriem sa o stenu.

"Mimochodom, volám sa Maya." poviem, keď si uvedomím, že on moje meno nepozná.

"Už nie." povie zase on a ja si vzdychnem. Vôbec mi to neuľahčuje. Snažím sa byť k nemu aspoň trochu milá. On nemôže za moju situáciu. Nevymyslel pravidlá.

"Tak potom mi povedz ty, kto som." navrhnem, Luke sa hlavou oprie o stenu za sebou a zosunie sa na matraci trochu nižšie. Ja sa vymotám z klbka a dám sa do pohodlnejšej polohy tak, aby som videla na Lukea a aby som zanechala diskrétnu zónu.

"Si Julie Rebecca Cliffordová. Narodila si sa v Novom Mexicu, ale potom ste s rodinou odišli do Kanady. Tam si strávila sedem rokov a teraz sa sťahuješ do Charlotte, čo je hlavné mesto Severnej Karolíny. Tvoja mama umrela na rakovinu a otec bojuje v Afganistáne. Bývaš so starším bratom Michaelom."

"Idem do Ameriky?" spýtam sa prekvapene. Na druhú stranu zemegule od mojej rodiny, ale aj od vraha. Vždy som chcela vidieť Ameriku, ale nie v takejto situácii.

"Áno. Je tam krásne. Myslím v Charlotte konkrétne." pousmeje sa trochu Luke. Asi v tomto meste už bol.

"A mám nejaký koníček?" spýtam sa, keď ma už nič nenapadne. Dúfam, že to bude niečo aspoň trochu blízke mne.

"Kým ste bývali v Mexicu, jazdila si na koňoch. Teraz koňa už nemáš, ale máš rada zvieratá." prikývnem. Zvieratá sú fajn. Ale keby ma niekto donútil ísť na koňa, nedopadlo by to veľmi dobre. Nikdy som žiadneho ani len naživo nevidela.

"A aký je Michael?" spýtam sa. Toto ma úprimne zaujíma. Čo ak to bude nejaký nadurdený štyridsaťročný chlap, ktorý ma bude musieť strážiť, aby nešiel do basy za vykradnutie materskej škôlky.

"Je to fajn chalan. Pôsobí drsne, ale má veľké srdce. Ty ako jeho sestra si vždy na prvom mieste. Pracuje v cukrárni a je vynikajúci kuchár." opisuje Luke a mne sa Michael hneď zapáči. Bude skvelé mať znovu brata. S tým štyridsiatnikom som sa asi mýlila. Zase budem mať niekoho, komu na mne bude záležať, aj keď z povinnosti.

"Poznáš Michaela?" spýtam sa Lukea.

"Áno. Zomreli nám rodičia v rovnakom čase."

Hlavu obrátim na Lukeovu tvár, ani som si neuvedomila, že sa pozerám do stropu. Aj on sa na mňa pozrie. Spomeniem si na Lukeove pery. Mimovoľne sa usmejem 'Čo to robíš? Haló! Ničí ti život!' vybľakuje po mne môj vnútorný hlas. Mám byť naňho nadurdená a nie tu viesť rozhovor.

"Máš nádherné oči. Nikdy som nič krajšie nevidel." zašepká do tmy, ale ja aj tak vidím jeho žiariace nezábudkové oči pozerajúce sa na mňa.

Usmejem sa. Vravia mi to všetci, ale z jeho úst to znie inak.
"Hlavne sa nezamiluj!!" prikáže mi vnútorný hlas.
"Nebuď hlúpa! To sa nestane." poviem mu, ale aj tak sa od neho odvrátim. Strasiem sa nad myšlienkou lásky. Ešte včera to bol môj hlavný zámer, ale teraz mi to príde nadmieru zbytočné.

"Ďakujem." poviem len krátko.

"Za nič."

"Prečo si sa rozhodol pre túto prácu?" spýtam sa, aby nenastalo trápne ticho. Luke sa zamyslí a po chvíli odpovie.

"Moji rodičia boli tiež svedkovia." prizná sa a pozrie na svoje spojené ruky.

"V zlom čase na zlom mieste mi dáva nový význam." podotknem.

                       ¤¤¤¤¤

"Ešte som ti niečo zabudol povedať." povie Luke cestou na letisko. Ide na to hrozne rýchlo. Len pred chvíľou mi dal 'moje' doklady a teraz už ideme letieť. Aspoň mi dali čisté tričko a nohavice bez potu a krvi.

"Hm?"

"Budeme ťa musieť prefarbiť a dať ti šošovky." povie, akoby to bolo niečo úplne bežné.

"Prečo?" povzdychnem si otrávene a založím si ruky.

"Oči a vlasy sú hlavné spoznávacie znaky." vysvetlí. Úprimne mi to je úplne fuk. Letím do Ameriky. Myslím, že vrah sa nebude obťažovať ísť za mnou.

"Ale môžeš o farbe rozhodnúť ty." akoby to bolo nejaké veľké plus. Som rozhodnutá pre svoju blond. Mám ju rada.

"Aká by sa páčila tebe?" spýtam sa.

"Mne sa páčiš taká aká si,  ale nejde to inak." povie s ľútosťou v hlase. Nemyslím si, že by ho to trápilo. Veď som len ďalší svedok. Splní si svoju úlohu a ide ďalej. Nič viac.

"Nechaj si poradiť od Mikeyho." poradí mi. "Ale zbožňujem zelené oči. Také mala mama."

__________________________________________
Kratšia časť, ale už som proste niečo musela postnúť, tak aspoň tak :)
Ako vždy , koment , vote a share :*
Čusíîqqq

*** v oprave asi 500 slov pridaných xD