Ragehornský dedič (Férska sága)

9.

Nedokázala som prestať myslieť na jeho slová. Som tu niekoľko dní a prvýkrát sa mi takto otvoril. Je to fér! Nič viac ako prefíkané hry za tím nesmiem vidieť. Aj keby mi chcel naozaj pomôcť, ako ju zachránime z tohto miesta? Tým, že tu budem sedieť, nechám sa obliekať do rôznych šiat a nič nebudem robiť jej nepomôže. Tesne pred vstupom do budovy ma niekto strhol za ruku a začal ťahať smerom k lesu. Chcela som prehovoriť, zakričať, urobiť čokoľvek čo by vydalo nejaký zvuk, ale márne. Pozrela som sa na svojho únoscu a všimla si, že ide o féra. Z vysokej postavy sála čierna mágia, ktorá nútila moje telo mlčať. Katar už zrejme o mne vie, keďže sa unúval poslať svojho poskoka za mnou. Alebo to bol niekto úplne iný. Niekto možno počul o ľudskej žene v tejto oblasti a rozhodol sa ju uniesť, pohrať sa mučením a zabiť. Ak to predsa len boli Katararovi muži, chcela som ísť do Downbrooku, ale nie takto. Keďže moje hlasivky mlčali začala som svoje telo prehovárať k činu. Kopla som ho priamo do kolena čo spôsobilo jeho zatackanie a spadol priamo do rokliny medzi stromy. Dostala som čas na útek. Bežala som skrz les smerom hlbšie do tmy a pokúšala sa dýchať čo najmenej hlučne. Férsky sluch je výborný, ale ani on nebude vedieť rozoznať moje dýchanie od hluku vody. V diaľke som započula vodu a rozbehla sa ešte rýchlejšie  tým smerom.  Nie som dosť rýchla aby som tom tam dobehla pred ním, ale musím sa o to pokúsiť. Začala som sa rozhliadať okolo či náhodou neuvidím niečo čo by ho spomalilo. Tesne vedľa mojej hlavy sa do kôry stromu zabodol šíp. Od preľaknutia som odskočila nabok a trafila sa do hlavy o susedný strom. Kým som sa stihla pozviechať opäť na nohy, môj únosca ma už ťahal za vlasy po zemi s lukom v ruke. „Nehýb sa!" prikázal mi. Čo vo mne vyprovokovalo samozrejme opačnú reakciu. Pokiaľ vás niekto unesie a začne vláčiť po zemi s tým , že vám medzi tým vytrhne polku vlasov, asi sa neprestanete brániť.  „Ak sa ešte raz pohneš ty suka, odseknem ti všetky končatiny a predhodím ťa močiarnym škriatkom. Myslím, že pár z nich by si extrémne na tebe chceli pochutn..." nestihol dokončiť vetu, pretože už sa z tmy vynoril iný fér a behom sekundy mu podrezal hrdlo. Šokovane som sledovala padať krvácajúce telo priamo pár centimetrov odo mňa. Na svojom tele som pocítila ako sa mi krvou premočené oblečenie priliepa na pokožku. Bolo to nechutné, ale úľava, ktorá ma na pár sekúnd naplnila stála za každý pohľad na mŕtveho. Tráva okolo nás bola zuhoľnatená a dymila na všetky strany. Potom som si pripomenula, že mám spoločnosť. Jeho prítomnosť vo mne vyvolalo zvláštny pocit, ktorý som nevedela vysvetliť. Mágia bola všade okolo nás. Pozrela som smerom odkiaľ pramenila a ja som sa nevedela rozhodnúť či útek by bol najlepší nápad.

Pár metrov od tela stál vysoký fér s čiernymi vlasmi, ktoré mu padali do očí a mohutnou postavou. Bojový postoj naznačoval, že keby som sa o čokoľvek pokúsila bolo by to márne.  Niečo ma na ňom zaujalo. Bol to skôr pocit ako by sme sa dôverne poznali. Sivé oči ma pohlcovali ešte dobrých niekoľko sekúnd kým som sa nenadýchla, že idem niečo povedať. V tej sekunde sa otočil a bežal preč. Od prekvapenia som sa zapotácala dozadu. Nechal ma tam sedieť samú a celú od krvi. Zachránil mi život a nechal ma ísť. Podobné situácie sa v legendách nevyskytovali.  Bola som mu vďačná, pretože som zároveň dostala možnosť odísť od Oryma a vyraziť do Downbrooku bez toho aby niekto o mne vedel. Teda okrem neznámeho féra, ktorý sa tu z čista-jasna objavil a rovnakou rýchlosťou aj odišiel. Počas niekoľko dní ma chcel niekto dvakrát zabiť a dvakrát ma zachránili féry. Vždy nám boli rozprávané príbehy o neľútostných nesmrteľných bytostiach, ktoré pre zábavu boli ochotné vyvraždiť celú dedinu a ani pri tom nežmurknúť. Pri Orymovi a Elmyre som nemala pocit, že by boli niečoho takého schopní, aj keď zdanie môže klamať. Dôležité sú pocity a keby som cítila, že chcem ich spoločnosť, vrátila by som sa na ich dvor. Ja som však už v hlave mala iný plán a tak ako som do tejto krajiny vstúpila sama aj som pokračovala v ceste za Katarom sama. Netuším ako dlho som takto kráčala. Stromy v mojom okolí sa už zlievali do jedného a všetko na čo som sa zmohla sústrediť bolo čo urobím keď tam prídem. Valaery by presne vedel čo naplánovať. Bol to starý a rozumný muž. Nebol síce môj pravý otec, ale veľmi mi chýbal. Vychovával ma v malej chalúpke ako vlastnú. Nemali sme toho veľa, ale vďaka Bohom som nikdy nepocítila čo je to hladovať niekoľko týždňov, aj keď občas sa nám stalo, že jedlo došlo skorej. Keď sa niečo také stalo, vydali sme sa spoločne na lov veveričiek a divokých prasiat. Teplo v našom kozube bolo vždy dostatočné pre nás oboch, preto sme nemali vážnejšie problémy prežiť zimu.  Som mu Vďačná za život. Keby si ma v tú noc nevzal... Netuším kde by som skončila. S veľkou pravdepodobnosťou mŕtva. Vyriešim to tu a vrátim sa za ním. Určite mu tiež chýbam.

Po dlho očakávanom východe slnka som hľadala najbližší zdroj vody, ktorý som avšak po dlhých hodinách snaženia vzdala. Nakoniec nebol asi dobrý nápad odísť bez ničoho. Zmena počasia a teploty vzduchu mi prezrádzalo, že som pravdepodobne už prekročila hranicu medzi dvoma rôznymi panstvami. Stromy tu boli mohutnejšie a hustejšie postavené pri sebe. V celom lese sa ozývali iba moje kroky, ktoré došľapovali na suché vetvičky a tie praskali jedna po druhej. „Len dúfam, že toto územie bude viesť rovnako ústretový fér ako Orym."

„Keď bol taký ústretový, prečo si sa k nemu nevrátila?" Ozval sa za mnou hlas, ktorý mi nahnal zimomriavky. Pomalým krokom som sa otočila k postave, ktorá už stála tesne za mnou.

Bol to on. Nikdy som nemyslela, že túto mágiu opäť pocítim vo svojom okolí. Možno to nerobil naschvál, ale všade okolo neho som cítila niečo čo mi pripomínalo dôvernosť a moc. Cudzinec so sivými očami si ma prebehol pohľadom a odstúpil od mojej vyľakanej tváre. Určite si to užíval. „Prečo si sa tam nevrátila?" spýtal sa znovu. Zaujímalo by ma prečo sa za  mnou zakradol. Určite svojim sluchom už musel v diaľke počuť moju prítomnosť.

„Nechcela som." priznala som sa. Prečo mu odpovedám? Áno, zachránil mi život, ale môžem mu veriť, že by ho ušetril znovu. Pozrel sa mi do očí s pohľadom akoby pochopil každé jedno slovo, ktoré som si pomyslela. „Musíš odtiaľto vypadnúť skôr ako ťa niečo ucíti."

„Orym povedal..." BUM. BUM. Niečo veľké sa približovalo. Praskanie kôry bolo počuť jasne a zreteľne. Neznámi ma zodvihol a už bežal aj spolu so mnou v jeho náručí preč.  Dotyk jeho pokožky na mojej ma príjemne hrial a mne sa v hlave vybavila spomienka, na ktorú som chcela čo najskôr zabudnúť. Vlk sa mi prehnal pred očami a ja som ho čo najrýchlejšie zahnala do úzadia mojej hlavy. Mala som chuť zakričať – hej čo to do horúcich pekiel robíš?, ale pri zvuku, ktorý sa k nám čoraz viac približoval som mu bola opäť vďačná. Dobehli sme až ku vchodu do jaskyne kde ma zložil na trávnatú zem a položil mi jedinú otázku: „Budeš mi veriť?"