Ragehornský dedič (Férska sága)

42.

Bola som v černote, ktorá sa pohrávala okolo mňa. Nebola som sama sebou a pred mojimi očami pozorovateľa sa začali odohrávať scenáre na ktoré asi nikdy nezabudnem.

Líška s bielou levicou spolu bojujú v súboji a mláky ich krvi sa postupne spájajú do jednej.

Orym s Theodosom majú škrabošky na očiach. Tancujú s dievčaťom, ktorého hnedé vlasy sa hýbu do rytmu vetra. Spieva riekanku a postupne burcuje plamene horiace okolo nich. Dievča postupne padá na kolená a načahuje sa za Theodosovým tieňom, ktorý sa od nich každým krokom vzďaľuje k obrazom na stene. Orym sa ju snaží postaviť na nohy a objať, ale ona sa mu vytrhne a padá opäť na zem. Nemôžem sa na to pozerať, no nedá sa mi odvrátiť pohľad. „Vidíš ako sa chová k ženám čo ho začnú ľúbiť?" Čo je to za hlas? „Nikdy mu nebudeš rovnocenná princezná, budeš príliš alebo málo." Otáčala som sa a hľadala postavu ktorej by mohol patriť tento jedovatý hlas. „Vietor ťa bude milovať celú, pretože tam kde ťa oheň popáli on ťa svojím pohladením zocelí." Odrazu som sa ocitla vo svojej podobe a predo mnou stál pán Vovalonu. Rozbehla som sa jeho smerom a keď som sa priblížila na bližšiu vzdialenosť, vytiahol zlatú dýku a vrazil mi ju priamo medzi pravého boku. Kým som sa stihla obhliadnuť za odchádzajúcim Theodosom, spoza neho ma pozorovala žena. Férka s krátkymi čiernymi vlasmi po bradu, zdobené striebornými krištáľmi, ktoré sa podobali jej žiarivým bledým očiam pripomínajúce prázdnotu. Zahalená v oblaku temnoty ma s jemne vykrúteným kútikom pozorovala ako krvácam a padám na kolená zradená a zničená. „Rada ťa spoznávam Thessalia." zašepkala.

Zobudila som sa v silnom kŕči a bolesti v boku. Nemohla som sa nadýchnuť a krv sa mi liala priamo z úst na zem. Vo svojom boku som mala vrazenú dýku a z rany sa rinulo veľa krvi. „Čo sa deje Thess ... Thessalia!" zvrieskol keď uvidel ako som vypadla z postele snažiac sa vytrhnúť zo seba dýku. Spadol na zem vedľa mňa a načahoval svoje ruky mojim smerom. „Nerob. Vytiahnem ju sám, ale nesmieš sa mykať. Cellica!" dúfala som, že jeho volanie počula. „Čo sa do horúcich pekiel stalo?" Bolesť bola rovnako intenzívna ako v sne a ja som nechápala ako sa to mohlo stať. Krv sa mi liala cez prsty, ktoré som si tlačila na bok hneď po tom čo Theodos opatrne vytiahol zo mňa zlatú dýku, ktorá ešte predtým ako sme zaspali bola na jeho postroji. Spomenula som si na záhadné oči prepaľujúce ma keď som dopadla na kolená. Chcela som mu povedať o sne, ale začínala sa mi točiť hlava a s mojou ranou bolo treba niečo urobiť. A to najlepšie okamžite. Do izby kde sme v tú noc nocovali vrazila Cellica s obväzmi v rukách. „Zacítila som krv." Theodos si odsadol odo mňa trochu ďalej aby umožnil svojej služobníčke prístup ku mne. Pozeral sa na mňa rovnako ako keď som od nich utekala z kamenného námestia. Strach, panika a prekvapenie v jednom pohľade rozhodne neboli emócie, ktoré by som od neho čakala už dva dni po sebe. Priložila mi svoje chladné ruky na brucho a mnou prešla triaška. Bola mi taká zima, akoby som už nikdy nemala pocítiť teplo vo svojom vnútri. Tlačila som si rukami na ranu zatiaľ čo mi obkrúcala látku okolo celého brucha a kričala rozkazy na svojho pána, ktorý už vo svojej vlčej podobe čakal kým si sadnem na jeho chrbát aby ma mohol odniesť späť na hrad. „Ako si si mohla zapichnúť dýku do brucha kriste?" napomenula ma.

„Netuším o čom to rozprávaš. Ja som spala a keď som sa zobudila mala som ju už v sebe." so sykotom som sa pokúsila sa vysadnúť na chrbát sivého vlka. Ten si ľahol na zem aby sa mi to už na tretíkrát podarilo.

Bežali sme zamrznutou snehovo-bielou krajinou a za našim chrbtom postupne stúpalo slnko aby privítalo nový deň. Jeho lúče sa odrážali od ligotavých vločiek a nám sa pred očami predvádzala hra farieb a svetla. Ledva som sa pridržiavala jeho kožuchu a keď mi poľavil trošku stisk pridal ešte rýchlejšie.

Rana sa mi do včera sama hojila kým do Vamaru dorazil liečiteľ. Opatrne mi ju vyčistil a postupne zašíval. „Môžem sa vás spýtať prečo ste si vrazili dýku tak hlboko?" Prečo si každý myslí, že som si ju vrazila sama? „Podľa čoho usudzujete, že som si to spôsobila sama?"

Pokrúteným pohľadom sledoval dieru v mojom boku a jemne na ňu pritlačil svojim tenkým kostlivým prstom. Ruku som si pritlačila na ústa aby som sa vyvarovala výkriku, ktorý sa mi túžil vydrať z hrdla.

„Podľa uhla bodnutia je to zjavné. Nik by vám nemohol dýku zabodnúť pod týmto uhlom a s takou intenzitou či hĺbkou." V hlave sa mi točili kolieska a postupne som si znovu prehrávala celý sen od začiatku. Líška a biela levica, škrabošky, dýka a férka zízajúca priamo na mňa.

„Cítiš sa už lepšie?" podišiel a sadol si vedľa mňa bez toho aby svoju pozornosť venoval mužovi, ktorý mi zašíval kožu už druhýkrát za posledný týždeň.

„Áno, postupne naberám na sile. Prečo si prišiel za mnou až teraz?" od momentu keď ma sem priniesol sa v mojej izbe neobjavil, až teraz. Tak trošku so dúfala, že príde za mnou a aj napriek zraneniu sa budeme môcť porozprávať o tom čo sa udialo včera. „Bola pri tebe Cassia celý čas a s Cellicou som potreboval pozrieť celé územie." Je pravdou, že Cassia mi robila skvelú spoločnosť, ale v momente keď by prišiel, poslala by som ju preč. Keďže sa nič také nestalo, prerozprávala som jej môj sen a spoločne sme sa snažili prísť na to čo sa v noci dialo. Samozrejme sme na nič neprišli, ale bolo príjemne s ňou stráviť opäť čas a pracovať na niečom spoločne. „Prišli ste na niečo?" opýtala som sa s istotou, že keby niečo našli nesedel by tu, ale riešil daný problém.

Mávnutím rukou prikázal mužovi odísť a ten bez jediného slova sa postavil a odkráčal von z mojej izby. Opatrne mi zhrnul tričko na ranu a zakryl ma teplou perinou, ktorá mi teraz siahala tesne pod prsia. „Si hladná?"

Pritiahla som si jeho ruku bližšie a začala mu jemne hladkať poráňané hánky na ktorých sa leskla už zaschnutá krv. Bolo jasné, že jeho emócie schytal ďalší nábytok, ktorého ostatky už určite teraz horia v krboch. Na rukách mal drsnú pokožku od toho ako v nich každý deň zvieral meč, ale postupne vyššie bola mäkšia a jemnejšia. Voňal ako vanilka zabalená do horúceho karamelu. „Týmto sa z toho nevyvlečieš." Prestala som sa pohybovať svojimi prstami. „To neznamenalo aby si prestala." Nahol sa k môjmu telu a opatrne ma posunul aby sa zmestil na posteľ vedľa mňa. Bledé tričko sa mu vyhrnulo a kým sa stihol zakryť pod perinu pri mne, uzrela som niekoľko kopčekov vykúkajúc na mňa z jeho vypracovaného brucha. Svaly sa mi postupne napínali a uvoľňovali. „Mala som zlý sen, že ma niekto bodol do boku. Musela som byť námesačná a tak sa poraniť sama kým som snívala." Krátka, stručná pravda ohľadom faktu, že som sa skoro nechala vykrvácať a zabiť. Nebudem spomínať nič o ňom, škraboškách a dievčati plačúcom na zemi za ním.

„Takto to teraz bude stále? Mám sa báť aj toho, že si v spánku ublížiš sama?"

„Čo chceš odo mňa počuť Theodos? Neurobila som to naschvál." podráždene som sa pomrvila.

Ruku mi položil na stehno a mnou prebehla elektrina. Stále som si nevedela zvyknúť na to ako moje telo reaguje na jeho pohľady, dotyky a slová. Občas je to prudké ako blesk, inokedy je to intenzívne ako búrka na mori odohrávajúca sa v mojich žilách. Posunula som svoje telo bližšie k jeho a letmými dotykmi som sa mu obtierala nohami o boky. Zakliesnili sme si pohľady jeden do druhého a naše dychy sa postupne miešali. „Netušíš ani len ako si ma dnes vystrašila."

Naozaj som to nevedela, pretože sama som ešte nedokázala striedmo premýšľať od toľkej stratenej krvi. Za posledné dni som skoro dvakrát vykrvácala a v oboch prípadoch som len premýšľala čo by sa stalo keby som sa nemohla už nikdy pozrieť do týchto Bohmi tienistých očí. „Už sa nič podobné nestane, Sľubujem." Hlavu si podložil rukou a venoval mi jemný úsmev. Bude ho to zožierať ešte nejaký čas, ale dostaneme sa z toho. Mňa by tiež vyplašilo keby som sa zobudila a mal by v boku vrazenú dýku. „Si unavená?"

„Ani veľmi nie. Máš niečo na pláne?" hravo som mu opätovala úsmev. „Mala by si odpočívať, ale ostatní sa na teba dosť vypytovali. Možno by bolo dobré keby si sa k nám pridala na večeru." pohladkal mi bok a bruško. Ďalšia spŕška mágie v mojom vnútri sa prebúdzala a chcela ho zožrať celého. „Prídem ak tam nebudú." Bola som rozhodnutá sa s nimi ešte nestretnúť. Viem, že za to nemohli, ale svojou prítomnosťou ožívali všetko to, čo malo ostať zabudnuté kým nebudem pripravené.

„S tým som samozrejme rátal."