Ragehornský dedič (Férska sága)

20.

Vyskočila som na nohy a začala si napravovať mokré oblečenie. Urobil to isté. Z nášho objatia bol celý mokrý. Tep sa mi zrýchlil. Čo ak nás počul? Chcela som vykročiť ku cestičke, ale zaterasil mi cestu. „Ty sa ho bojíš?" ako to mohol vytušiť? Vo vnútri som bola celá v kŕči. Netuším prečo mi záležalo na tom čo si bude Theodos myslieť, ale bolo to tak. Do horúcich pekiel čo to vystrájam?

„Trochu."  priznala som priškrtením hlasom. Spoločne sme sa vydali cestou, ktorou sme sa tam dostali. Pri ohni sme našli ležať vlka a ja som si uvedomila, že ho vidím v tejto podobe po prvýkrát od stretnutia v lese s Cassiou. Plameň už pomaly dohasínal. Kvôli mojim mokrým oblečeniam som podišla k vlkovi a zobrala drevo ležiace neďaleko neho. Rozdúchala som oheň a sadla si čo najbližšie k nemu bez toho aby mi prihorelo oblečenie. Počul nás? Musela som to zistiť, ale nie teraz. Orym vycítil moju nervozitu a preto si radšej ľahol na svoje pôvodne miesto, aj keď som videla, že najradšej by si ľahol ku mne. Ešte hodnú chvíľu som tam len tak sedela a pozorovala oheň. Plamienky stúpali a iskričky z dreva tancovali až do hviezdami rozžiareného neba. Počula som ako si bludičky medzi stromami šepkajú a tušila som, že moje meno na perách nemajú poslednýkrát.

Ráno som sa zobudila ako prvá. Slnko pomaly vychádzalo a po horúcom ohni ostali iba teplé obhorené ostatky z dreva. Do nosa mi udrela vôňa mäkkej trávy a zatúžila som byť doma. Túžila som znovu uzrieť otcovu tvár, ísť ráno do dediny po mlieko, uvariť nám raňajky, sadnúť si sním za jeden stôl a spýtať sa ho čo máme dnes na pláne. Zažiť obyčajný deň ako predtým. Rada by som sa znovu tešila na sobotňajší tréning s Cassiou a beh ku žltolistému stromu. Nikdy som netušila aký poklad som mala v Pellbrouku, až doteraz. Jediné čo som naozaj chcela bolo obrániť svoju rodinu a tu, pri féroch som zistila, že ako bezcenný smrteľný človek, ktorý sa ľahko zraní a ešte ľahšie zomrie to nebude jednoduché. Netúžim po ničom čo mi čarodejnica ukázala, nič z toho pre mňa nemá cenu pokiaľ ju nezachránim. Kým som bola ponorená vo vlastných myšlienkach, Theodos sa prebudil a odkráčal ku vode. Nevenoval mi jediný pohľad a ja som tušila niečo zlé vo vzduchu. Orym stále nehybne ležal na zemi. Dostala sa mi príležitosť pozhovárať sa s vlkom osamote. Keď som si kľakla vedľa neho všimla som si, že s mokrou tvárou pozerá na hladinu. Na tvári nemal žiadnu známku emócie, iba tupý holý pohľad.

„Rozprávaj sa so mnou." Chcela som si nahovoriť, že nič nepočul, ale nemohla som sa zbaviť nepríjemného pocitu.

„Nechcem." svojim vražedným tónom iba potvrdil moje obavy.

Musela som niečo urobiť. Sadla som si tvárou k nemu a jediné čo som mohla urobiť je prosiť ako pes: „Theo prosím." Postavil sa a odstúpil tak aby nemusel byť v mojej prítomnosti. Vedel to.

„Čo prosíš." odvrkol. „Nestačí ti jeden?"

„To vôbec nie je tak." Otočil sa mi chrbtom.

„Už raz si ma varovala aby som sa neopovážil ťa z niečoho obviniť." preglgol. Ani jednému z nás táto konverzácia nebola príjemná. „Idem sa pobaliť a vrátim sa na moje panstvo."

„Čože?!" vyhŕkla som od prekvapenia. „To odchádzaš iba kvôli tej puse?"

„To nebola pusa, to bol hotový orchester vzdychov. Netúžim počúvať vaše radovánky každý večer.„ Tie vety mi vypľul priamo do tváre.

„Aké radovánky? Priznávam, nechali sme sa trochu uniesť, ale nechápem o čo ti ide. Tvrdil si, že mu nebudem patriť, ale netuším kto ti dal privilégium mi hovoriť s kým sa môžem bozkávať. Prečo by som to nemohla skúsiť s Orymom?" až tu som si začala uvedomovať čo hovorím. Zaplietla som sa s férom.

„Od tejto chvíle je mi šumák s kým vlezieš do postele." klamár, z neznámeho dôvodu som cítila, že nie je. „Bez urážky Siora, ale pre mňa si iba ľudská nicka, s ktorou som sa pohral a teraz je na čase sa venovať povinnostiam." Au. Jeho slova pichali viac ako som si dovolila priznať. „Myslel som, že sa po ceste aspoň zabavím tým ako vyprovokujem Oryma keď ti strčím jazyk do úst. No zdá sa, že ma predbehol a teraz by to už nemalo to čaro." Hnusil sa mi. Každým slovom som ho nenávidela viac a viac. Schytila som prvý kameň, ktorý som mala pri nohe a hodila ho do neho plnou silou. Bez väčšej námahy ho zastavil a hodil do vody. Kým som sa stihla spamätať ležal na mne a ruky mi držal tesne nad hlavou. „Takto sa ti to páči Siora? Drsne a na zemi?" hrdelne sa zasmial.

„Zlez zo mňa a vypadni."

„Niekto sa nám tu nahneval." Neprestával hovoriť ako had. Tieto férske hry ma prestali baviť už dávno, ale až teraz som nabrala odvahu sa mu postaviť. Začala som kopať a škrabať z plnej sily. Prvýkrát v živote ma niekto vyprovokoval do takéhoto amoku. Nemohla som uveriť ako mohol ma takto nazvať.

„Pokiaľ som taká ľudská nicka, vypadni a už nikdy sa mi neukazuj na oči ty férsky bastard." Nečakala som, že ho vyprovokujem k podobnej reakcii. Tvrdo si pritlačil svoje pery na moje a medzi medzierku v mojich ústach mi strčil jazyk do úst. Pokúšal sa prehĺbiť náš bozk, ale ja som ho neustále kopala aby prestal. Ruky mi tlačil silnejšie a v jeho mágií som pocítila žiadostivosť. Ako som ho ja len nenávidela. Medzi tým ako som sa snažila mu vymaniť sa tam objavil Orym a strhol ho zo mňa. Vrazil mu päsťou do tváre. „Dotkni sa jej ešte raz a zabudnem na slušné spôsoby." Theodos sa rozrehotal na plné ústa. „Jej? Neboj sa. Málokedy používam tú istú handru do postele dvakrát." Nazval ma handrou? Ďalšia rana do jeho krásnej tváre. „Zober si tu rohožku a choďte do pekla." sykol mu priamo do tváre. Orym sa načiahol, že mu uštedrí ďalšiu ranu keď mu odrazu začalo horieť oblečenie. „Nieeeee." Z hrdla sa mi vydral naliehavý výkrik. „Okamžite to zastav!" nič. „Zastav to!" Plamene na jeho rukách sa mu ťahali až ku krku a ja som sa nemohla ubrániť slzám. Okom zavadil o moju osobu ako kľačím na zemi. Jeho mágia pomaly utíchala. Rozbehla som sa za Orymom a pri tom som do Theodosa silno odstrčila aby mi urobil priestor. Na jeho rukách a krku sa objavili červené popáleniny. Bude v poriadku, jeho schopnosť samouzdravovania ho vylieči. Premkol ma obrovský hnev. Bez toho aby som sa na neho musela pozrieť som povedala: „Vypadni do horúcich pekiel." cez vzlyky som sa musela nadýchnuť. „A keď znova ostaneš v tej veľkej posteli sám spomeň si, že na tento prísľub. Pokiaľ sa mi ešte raz postavíš do cesty, zabijem ťa." Mágia okolo nás besno prúdila a stúpala vyššie až k oblakom. Nie jeho, ale moja. Prekvapene sa okolo seba obzeral a vyplašeným pohľadom cúval. „Nemožné, veď ..." nedokončil vetu. Svoju pozornosť som naďalej venovala zranenému Orymovi na zemi. Počula som ako sa premenil a bežal preč. Nedokázala som sa pozrieť jeho smerom. Nechal tu svoju čiernu kobylu aj celý postroj s vecami. Svojimi slovami ma ranil natoľko, že som nevedela ako tú ranu zahojím. Orymove ruky pulzovali horúčavou a cez polku tela sa mu tiahli veľké popáleniny. Dýchal slabo prerývane a z jeho napnutých svalov som pochopila ako veľmi ho to bolí. Keď sa trošku ukľudnil zdvihol sa okolo nás vietor a chladil našu pokožku. „To je ono." zašepkala som.

Tak, na svete máme ďalšiu kapitolu pri ktorej som intenzívne premýšľala nad osudom týchto troch hlavných postáv. Verím, že to, čo som pre nich naplánovala sa vám bude páčiť. Budem vďačná za každú spätnú väzbu :)     
Vaša❤️  _Laila_99