Ragehornský dedič (Férska sága)

25.

„Prosím?" zatvárila som sa nechápavo. Odkiaľ o ňom mohol vedieť?

„Kráčali sme a ty si odrazu povedala jeho meno." Vôbec som si neuvedomovala, že som niečo také urobila. Tá spomienka ma udrela z čista-jasna.

„Spomenula som si na legendy o ňom. Vieš čo sa s ním stalo?" musela som sa spýtať. Inak by som so to navždy ľutovala. „Myslím po páde hlavného mesta."

Dorazili sme na námestie ducha. Vedela som to, pretože uprostred kamennej plochy stála dymová socha a za ním sa týčila hlavná brána- vstup do hradu.

„Neviem to isto. Väčšina z nás si myslíme, že zomrel  pri útoku." smutne sa pozrel po nohy. „Niektorí, ale tvrdia že ho občas niekde stretli."

„Kde?" vystrelilo zo mňa skôr než som sa stihla zastaviť.

Orym bol ponorený sám do svojich myšlienok a preto si nevšimol v mojom hlase naliehavosť. „Rôzne. Na ostrovoch lebiek, Girhopia a dokonca Downbrook." Čo by tam robil?

Obišla som zlatú sochu a zahľadela sa na hrad. Tesne nad vchodom visela Ragehornská vlajka spolu s erbmi každého kurátora.  „Je to tu nádherné." šepla som si skôr pre seba.

„Mala si to tu vidieť keď to všetko žilo, Siora. 16 rokov je pre féra krátka doba . Rana po strate panovníka a jeho družky je stále čerstvá." Poklonil sa hradu a otočil sa opačným smerom.

Chcela som sa pozrieť dnu, či už s ním, alebo bez neho. „Ukáž mi vnútro hradu." zastavil sa.

Premeral si hrad a následne moju prosebnú tvár.

„Nebol som tam celé roky. Nemyslím, že je dobrý nápad tam vkročiť. Môžeme rozhnevať Bohov a narušiť ich odpočinok."

„Bohovia môžu ísť dopekla z ktorého vznikli keď ich nechali umrieť." odvetila som podráždene. Nechali ich tu zomrieť ako nejaké zvieratá na bitúnku. Rozbehol sa ku mne a rukou mi prekryl ústa.  Porozhliadal sa a keď sa ubezpečil, že sme naozaj sami karhavo ma uštipol do boku. „Tak tu nerozprávaj. Ešte na nás privoláš väčšiu hrozbu ako je Katar."

„Idem dnu. S tebou, alebo bez teba. Rozhodnutie je na tebe." Nepočkala som na  jeho rozhodnutie a kráčala smerom k bráne. Kým som stihla stlačiť kľučku na dverách, už stál pri mne a urobil to za mňa. „Až po vás madam."

„Môžeš ma volať vaša výsosť." obaja sme sa na to usmiali. Keď sme vošli do vchodovej haly stihol ešte dodať: „Bola by z teba zaujímavá princezná." V prvom momente som si pomyslela či niečo náhodou netuší, ale keď som sa znovu na neho pozrela, videla som čistý humor. Keby len vedel.

Celá stavba z bielej slonoviny brala doslova dych. Schody zdobené zlatom a drahokamami, vysoké steny preplnené umením, oválne piliere siahajúce do najvyšších poschodí... Slnko predierajúce sa spoza našich chrbtov rozžiarovalo miestnosť.  Pred nami sa týčili masívne schody, podobné som videla u Theodosa, ktoré viedli do vrchných podlaží.  Presne som vedela čo by som tam našla. Obaja bez ďalších slov sme sa presunuli do západnému krídlu kde sa nachádzala obrovská trónna sála. Na druhom konci miestnosti sa týčil kamenný trón posiaty zlatými rastlinkami, ktoré boli zároveň obopínajúce plamene a kvapky vody. Zaujímavý výber kombinácie. Priamo nad ním sa týčil sklenený strop v tvare polgule. Farebné kúsky skla spoločne ladili a tvorili obrazec koruny. V strede sály sa nachádzal dlhý stôl pre približne 30 osôb. Porozbíjané nádoby, taniere a poháre tu voľne ležali 16 rokov. Ďalší záblesk.

„Mami, mami, môžem sa ísť s Katharinou previesť na koni?" pohľadom som sa obrátila ku svojej o 2 roky staršej priateľke. Boli sme jediné dve deti na hrade. Myslím, že keby nebola Faryynova dcéra, nesmela by tu byť. Kathrina pristúpila k trónu na ktorom sedela jej kráľovná a prezerala si staré rukopisy. „Dám na princeznú pozor, vaša výsosť." hnedé vlasy si zastrčila za uši a čakala na odpoveď. Tento jej zlozvyk ju vždy prezradil - bola nervózna. Mama si nás prezrela a jediným úsmevom nám naznačila svoj súhlas. So smiechom na perách som ju schytila za ruku a viedla von z trónnej sály. Pri jedálenskom stole hodoval otec spolu so svojimi spoločníkmi. Jeden z nich sa prudko postavil od stola a nás tým pohybom zabrzdil. Poznala som jeho tvár. Bol synom kurátora Fadriftu. On a jeho otec boli jediný, ktorý mohli odísť z hradu. Koľká to nespravodlivosť. Obišli sme horu svalov a pokračovali vo svojej ceste ku stajniam.

Bol to Tarron! Musí byť bratom kurátora z Fadriftu- Rhysa. S rukou položenou na stoličke z ktorej sa hora svalov  postavil, som začala uvažovať či ma spoznal. Biele vlasy pobozkané bohmi – ako hovorieval môj otec, nemá zatiaľ žiadny iný fér, ktorého som stretla. Pokiaľ ma spoznal, povedal o tom Theodosovi?

„Tu sa konali všetky slávnosti a zábavy." rozhodil rukami. Orym kráčal smerom k trónu a 20 krokov od neho zastal. „A tu ju našli." tušila som o kom hovorí. Pokľakol na koleno a začal odriekať nejakú modlitbu v ich starodávnom jazyku. Nech som sa akokoľvek  snažila pochopiť význam jeho slov, nestalo sa. S jeho posledným slovom som ho chytila za rameno a zadívala sa na schody pred trónom. Zhlboka sa nadýchol. „Na týchto schodoch tu ležala s  prepichnutým srdcom  ako nejaká ulovená zver. Nik si nezaslúži takto umrieť a určite nie mocná panovníčka ako ona." jeho slová sa nedali počúvať. Musela som z tej sály čo najskôr odísť. Za zvuku vŕzgania topánok o mramor som prešla popred trón a otvorila si sklenené bočné dvere. Ocitla som sa v kvetinovom altánku. Upínajúce kvetiny obrástli každú drevenú časť a pozakrývali stopy po mečoch, ktoré zanechali v dreve hlboké diery. Za kráľovniným altánkom sa nachádzalo ďalšie kamenné námestie na počesť zeme. Zlatý strom sa na slnečnom svetle rozžiaril ako ohňom horiaci drahokam. Ostré svetlo z ktorého sála teplo. Cítila som domov. Nech sa mi snažil Valaery akokoľvek všetko  spríjemniť, nikdy som nemala taký silný pocit, že niekam patrím tak ako teraz.  Počas našej dlhej cesty som potláčala nepríjemné slová čarodejnice a každým svalom sa snažila na to nemyslieť. Toto miesto mi to avšak znemožňovalo. Pred očami som mala obraz férov tancujúcich v trónnej sále, mamu maľujúcu v ateliéry, otca ako sa so mnou prechádza po záhradách a takmer žiadny náznak po Cassi, Theodosovi, Valaeryovi či Pellbrouku. S Orymom po boku sme prešli všetky poschodia a obzreli si pár miestností. Krídlo v ktorom sa nachádzali kráľovské lóže a izba pre ich potomka, sme veľkým oblúkom obišli. Na mnohých miestach sme našli zaschnuté kaluže krvi a na zemi pohodené férske zbrane. Cez 50 férov tu zomrelo násilnou smrťou a nik netuší ani prečo. Pri vychádzaní cez hlavnú bránu som sa  nedokázala ovládnuť a s ťažkým povzdychom som sa posadila na vonkajšie schody. Obrovské ruky sa mi pohrávali s vlasmi. „Je ťažké to vidieť na vlastné oči ako o tom počúvať, však?" jemným pohybom som prikývla. To teda bolo. Všetky tie spomienky mi vírili v hlave a miešalo sa už pomiešané. Raz budem žiadať odpovede, ale počkám si kým nebudem stáť pred niekým, kto mi ich bude všetky vedieť zodpovedať.