Ragehornský dedič (Férska sága)

12.

Netuším ako rýchlo som dobehla ku vchodovým dverám a pokúšala sa ich otvoriť. Boli o niečo ťažšie ako som čakala. Otvorila som ich a západajúce slnko mi zasiahlo oči. Les. Za námestím sa rozprestierala lúka a za ňou viedla cestička do lesa. Bol to síce iné miesto ako sme vošli, ale to by som teraz nemala šancu nájsť. Toto bola moja jediná nádej. Ďalšia skvelá príležitosť využiť náš spoločný tréning s Cassiou. Nemohla som tu ostať, pohrá sa so mnou a zabije ma. Tak ako to mal v pláne už dávno predtým, než som ho videla v jeho férskej podobe. Ako to, že sa hneď nepriznal? Prebehla som po nádvorí plnom férov, ktorí si moju prítomnosť evidentne nevšimli. Kým som stihla dobehnúť ku prvým stromom za lúkou zaliatou poslednými lúčmi svetla, zdrapil ma za lakeť a ja som sa zo všetkých síl mu pokúšala vytrhnúť. Jeho stisk bol tak pevný, že pri ďalšom pokuse o útek mi zapraskala kosť. Okamžite ma pustil a ja som dopadla rovno na tvrdú zem. „Čo sa ti porobilo Siora? Prečo si odrazu utiekla?" Snažila som sa mu odpovedať, ale v krku mi uviazla hrča. Keď som sa trošku predýchala, rozhodla som sa ho konfrontovať s niečím čo som tušila už dlhšie. Znova som nedala na svoje tušenie a nechala som sa prekabátiť zmyslami. Nemala som sem s ním ísť, mala som sa radšej nechať zabiť ako mu veriť. „Kedy ma konečne zabiješ?" Nepohol sa. Iba tam stál sledoval ako vo mne začína vrieť hnev. Musel to cítiť tiež. „Prečo by som ťa zabíjal?"

„Videla som čo si zač." Pri mojom konštatovaní sa zháčil, ale nijak inak nereagoval. „Vtedy si to neurobil tak prečo ani teraz?"

„Začala by si prosím hovoriť priamo? Nemám momentálne chuť na hádanky." jeho podráždený hlas ma trošku vystrašil.

„Chcem tým povedať, že keď si nenabral odvahu zabiť ma ako vlk, prečo si dnes zakročil?!"

Nedokázal sa ubrániť prekvapenému výrazu. Myslel si, že nikdy nezistím kto je? Vlk, ktorý mňa a moju priateľku ohrozoval v lese práve stal predo mnou vo svojej neodolateľnej podobe.

„Čo to má spoločné s tým čo sa teraz deje?"

„Prosím? Tak moja priateľka, ti hodí 4 dýky do boku aby ma ochránila a ty sa nado mnou dvakrát zľutuješ? Féry takto nepremýšľajú. My ľudia sme pre vás otravný hmyz, ktorý treba zašliapnuť."

Uchechtol sa tým najpodráždenejším spôsobom aký som kedy počula. Jeho vražedná nálada bola okolo neho priam viditeľná „Si jedna z nás keď takto rozprávaš? Rozprávaš o nás aký sme krvilačný, zákerný a bez súcitu, ale zamyslela si sa niekedy akí ste vy ľudia?" Teraz sa to pokúsi obrátiť proti mne?

„Tvoja kamarátka do mňa šmarila dýky bez toho, že by som vám ublížil. Priznávam, sotil som ju o trošku viac ako som mal v pláne, ale to len preto lebo stála medzi nami. Urobil som ti niečo? Prečo si myslíš, že ťa chcem vidieť mŕtvu?" Zdvihol sa mu hlas a ja som vedela, že sa prestáva trošku ovládať.

„Stála medzi nami? Samozrejme, že sa postavila medzi nás. Si fér! Chcela ma chrániť. Počkať!!" potrebovala som vdýchnuť viac vzduchu predtým, než položím tú otázku. „Ty si ju sotil preto, lebo stála medzi nami. Prečo?!"

Ustúpil o krok. „Na tom už nezáleží." Vyhýbavým pohľadom mi potvrdil, že niečo predo mnou tají.

„Samozrejme, že záleží!" nenechám ho z toho len tak vycúvať. Nie dnes večer.

„Teraz ti poviem ako bude všetko prebiehať. Pôjdeš so mnou späť na hrad, navečeriame sa, povieš mi prečo sa také hlúpe dievča ako ty snaží dostať do Downbrooku a na základe toho sa dohodneme o splatení tvojich dlhov. Nepozeraj tak na mňa. Stále na nich trvám."

„Už nie som hladná." Spomenula som si na podobnú situáciu medzi mnou a Elmyrou pred pár dňami. Pravdou je, že v oboch prípadoch som bola taká hladná, že som bola schopná zjesť aj koňa. Z ničoho nič prišla strašná bolesť v mojej hlave. Cítila som akoby mi niekto chcel zvonom rozmliaždiť lebku z vnútra. Bolo to neznesiteľné. Nedokázala som sa ubrániť bolesti a začala som kričať.

„Siora!" hlasno zreval a už kľačal pri mojom zvíjajúcom sa tele. „Čo ti je?"

„Prosím zastav to." prosila som, „Bolí to."

Celý zúfalý sa začal porozhliadať okolo seba kým niekoho neuvidel. „Rennyn!" boli jeho posledné slová, ktoré som dokázala rozoznať predtým ako som od bolesti omdlela.

„Prečo sa nechce prebudiť?" zahrmel Theodos na niekoho ďalšieho v miestnosti.

„Netuším kamoš. Čo sa vlastne stalo?" odpovedal mu o niečo kľudnejší mužský hlas. Znel až trošku chrapľavo. Nedokázala som si predstaviť tvár niekoho s takýmto hlasom. Chcela som otvoriť oči, ale nedalo sa mi. Cítila som niečo zvláštne, mojim telom pretekala mágia. Cítila som ju v každom svale, v každom nerve, v každej bunke. Čo sa to so mnou deje? Bojovala som s vlastným telom a tento boj som nezvládala. Slabé telo prehralo boj s vedomím. Ostávalo mi iba počúvať čo sa deje v okolí.

„Hádali sme sa a keď som ju konečne presvedčil aby sa upokojila, začala kričať od bolesti." On že ma presvedčil? To asi ťažko! Keby neprišla bolesť odišla by som. Nezastavilo by ma ani 1000 férov.

„Je to človek." skonštatoval druhý hlas.

Theodos prešiel ku mojej posteli a sadol si vedľa mňa. Vedela som, že je to on. Cítila so jeho mágiu. Odpovedal priateľovi už o niečo pokojnejšie: „Tiež tomu nerozumiem, ale je to tak. Teraz je tu a tak to aj ostane."

„Orym už je na ceste." Niečo sa rozbilo. „ Vie o Katarových mužoch aj o tom čo si pre ňu urobil." Dodal šeptom druhý hlas.

„A čo s tým? Nech sa vráti do svojho panstva z vetra kým ho upálim na popol."

„ Daris, on ju našiel . Podľa dohody patrí jemu." Znovu zvuk skla a do toho aj prasknutie dreva. Keď bude naďalej takto rozbíjať veci nič v izbe neostane. Hnevalo ho, že si ide po mňa Orym?

„Nepatrí mu! Nebude! Pozri, sama sa rozhodne keď sa prebudí."

Už som znovu zaspala. Netuším po akom dlhom čase som konečne pocítila úľavu. Dovolila som svojmu telu zregenerovať sa a mysli upokojiť. Snívalo sa mi o poslednom stretnutí s Cassiou. Svojim sladkým hlasom ma ubezpečovala, že všetko je tak ako má byť. „Ostaň s ním. Kurátor ťa ochráni a pomôže ti na cestu za trónom." Ako to mohla myslieť. Za nijakím trónom nejdem. Kým som stihla sa jej spýtať čo to má znamenať začala som sa prebúdzať.

Tak čo, pokračovať v príbehu? Určite mi dajte vedieť ;)