Ragehornský dedič (Férska sága)

10.

Každá bunka môjho tela okamžite začala kričať jednohlasné áno. Čo sa to so mnou deje? Stojí predo mnou nesmrteľná bytosť s horúcou zúrivosťou v krvi a žiada ma o dôveru. Tak som urobila jediné čo som vedela, že bude správne - počúvla som otcovu radu a odpovedala mu tak ako to cítim. „Áno." Odrazu sa mi zahryzol do krku a keď sa po dlhých sekundách konečne od neho odtrhol, pošepol mi aby som predstierala bezvedomie. Bolo to jednoduchšie ako sa zdalo. Jeho uhryznutie vo mne vyvolalo prudkú reakciu kedy som pocítila ako mi oheň prepaľuje žili a  hruď sa mi zaplavila studeným vzduchom, ktorý pomohol mojim orgánom neroztopiť sa. Ležiac na zemi som počula príchod dvoch neznámych postáv. „Vidím, že si našiel našu hračku." Uchechtol sa jeden z nich a ja som cítila, že sa pozerá priamo na mňa.

„Smola, čoskoro sa s ňou dohrám ja a bude po nej." odvetil môj záchranca, ktorý sa z neznámeho dôvodu sa ma pokúša dostať od týchto dvoch. „Odpáľ chlapče skôr, ako ti vytrhnem jazyk a nakŕmim ním svojich burkonov. Myslím, že na tvojom by si obzvlášť pochutnali."

Povzdychol si a s mrazivým kľudom v hlase odvetil: „Skús to a pochopíš aká je smrť vykúpením oproti mne." Po tých slovách som už počula iba rinčanie zbraní spolu so zavíjajúcimi prosbami prenasledovateľov. Na lícach, ktoré boli otočené smerom k nim som pocítila horúce teplo. Pálila ma pokožka a ja som tušila odkiaľ sa to nabralo. Chladná zem mi pripomínala, že stále žijem. Opatrne som pootvorila oči a výjav odohrávajúci sa predo mnou  bol slovami neopísateľný. Sivooký fér čupiac vedľa mňa sledoval dve horiace telá ako padajú na zem a naposledy vydychujú. Plamene šľahajúce priam až do neba sa zvíjali obrovskou silou. Mágia! Iba mágia mohla prinútiť oheň žiariť toľkou nenávisťou. Pri pohľade ako vysoko stúpali som sa obávala, že sa chytia aj okolité stromy. Fér vedľa mňa bez štipky emócií naďalej sledoval ako horia. Jeho vlasy, oblečenie, dokonca ani svaly na tele sa po celý čas nepohli. Iba tam čupel a sledoval.  Ak bol schopný takto kruto zavraždiť ich, čo asi plánuje urobiť so mnou. Nič nedávalo zmyslel. Predovšetkým Orymovo odhodlanie udržať ma nažive. Tento fér mal z nepochopiteľných dôvodov podobný zámer. Teda zatiaľ mi to tak pripadalo. Už dva razy ma zachránil. Odrazu všetko stíchlo. Hlasy férov boli už navždy umlčané. Pomaly som sa snažila precítiť telo. Prsty na rukách som zabárala do hliny podo  mnou a postupne som sa dostala zadkom na pevnú zem. Pach zo spáleniny muselo byť cítiť všade v okruhu niekoľkých stoviek metrov. „Postav sa" zahrmel hlas. „No tak! Alebo sa chceš zase nechať nosiť?" Sarkazmus v jeho hlase sa nedal nepostrehnúť. Čo ma za problém? Najprv ma sám z vlastnej vôle zachráni a potom sa ide takto tváriť? A nie raz. Stále mám pred očami obraz, ktorý som uzrela počas nášho dotyku.

„Neboj sa, dokážem chodiť aj po vlastných a keď už sme pri tom, mala som všetko pod kontrolou!" chovala som sa nerozumne, ale nemohla som pred ním priznať, že som to totálne pokašľala.  Znova.

Postavila som sa na vlastné nohy a začala sa oprašovať od hliny a vetvičiek. Fuj. Musela som neskutočne smrdieť. Svoj pot som cítila dostatočne silne na to aby som pred ním zahanbila. Féry mali zosilnené zmysli oproti nám a toto bolo naozaj ponižujúce.

„Hej videl som."

„Áno, mala. Aj tak ďakujem, teda ďakujem a ďakujem."

Pozrel sa pod seba a vážne dodal: „Neurobil som to zo súcitu." Tu som už vedela, že čokoľvek dopovie nebude to nič príjemné. Vedela som, že nerobia nič za nič. Zasunula som si vypadnuté dýky do výzbroje a čakala na jeho slová. Mala som pocit akoby vzduch medzi nami zastal a tuhol. „Budem požadovať splatenie oboch dlhov." Presne ako som predpokladala. Vždy všetko prekrútia v ich prospech. Začala som sa obávať čo také môže fér ako on, požadovať od smrteľníka ako ja. „O nič som sa ti nežiadala, prečo by som ti mala niečo splácať?" dožadovala som sa vysvetlenia

„Nežiadala, ale zachránil som ťa. Vložil som svoju malú ochotu a daroval ti možnosť dýchať. Odteraz si mi zaviazaná. Dva dlhy, nezabudni! A keď sme si toto vyjasnili už naozaj vstávaj. Vovalon je kúsok odtiaľto."

„Vovalon?"

„Ach povedal ti ten hlupák Orym aspoň niečo kým si si užívala na jeho panstve?" Ako si dovolil nazvať pána Edgefordu hlupákom? Pokiaľ nebol taktiež... Nie, to určite nie! A čo to malo znamenať s tým užívaním? Ak je pre neho slovo „užívať" synonymum pre neustále trápenie nad zmiznutím priateľky a dennodenné mlčanie, tak potom áno. Cítila som narastajúcu horúčavu v mojom tele. Srdce mi bilo odrazu rýchlejšie a ja som čakala kedy budem môcť niekde svoju zúrivosť vypustiť.  Už som mala na jazyku všetky štipľavé slová, keď bez počkania sa otočil a bežal preč. Ohliadla som sa na cestičku vedúcu druhým smerom a kým moje telo stihlo zareagovať už som začula z diaľky jeho hlas: „ Ani na to nemysli!" Panovačný bastard. Už teraz sa obávam čo si vypýta za splatenie dlhov.

Intenzívnym tempom sme sa do pól hodiny dostali ku starému domu. V okolí nebolo nikoho kto by ma videl a mohol Orymu povedať kde sa nachádzam. Stále dúfam v pravdivosť jeho priznania. Začala som si priznávať, že by som možno dokázala byť s ním v prímerí. Najprv som musela zistiť avšak o čo ide tomuto tu. Zaviedol ma do domu, ktorý bol celý zanedbaný a pri pohľade na neho som mala väčšiu chuť sa v ňom skôr obesiť než prenocovať. Slnko bolo vysoko nad nami a svojim teplom mi prepaľovalo hlavu. Mám síce biele vlasy, ale ak si nechcem usmažiť mozog, musela som ho nasledovať. Podišiel ku hlavným dverám a pevným myknutím vytrhol zámok. Mykol hlavou na znak príkazu aby som vstúpila prvá. Bez protestov (kt. by boli márne) som vstúpila do starého domu. Každý môj krok sprevádzalo vŕzganie starej podlahy.

Nevedomosť kto ma sprevádza a kam mierime ma znervózňovala. „ Kto si?" Vyhŕkla som bez premýšľania. Pousmial sa pod kapucňou. „Niekto je tu zvedavý."

„Zachránil si ma dvakrát aj napriek tomu, že si ma mohol nechať napospas všetkému. Teraz odo mňa vyžaduješ splatenie dvoch dlhov, ktoré som si bez vlastného požiadania u teba urobila. Vieš, celkom sa ponáhľam takže ak mi nepovieš kto si, povedz ako ti to môžem splatiť aby som mohla odísť."

Dlho mlčal až napokon sa rozhodol predstaviť sa mi. „Theodos Daris Valjyre."