Ragehornský dedič (Férska sága)

7.

Z jeho strany som cítila úprimnosť a priateľstvo, ale ona sa na neho pozerala ako na Boha. Zakaždým keď sa na neho pozrela, si mohla nechať na ňom oči. Pokiaľ to bolo tak, jej chovanie musela predo mnou veľmi dobre hrať.

„Konečne si sa vrátil. Ako bolo vo Fadrifte?" zašveholila mu priamo do tváre keď od nej ustúpil aby mal výhľad priamo na mňa. „Dobre, Rhys ťa pozdravuje. Pýtal sa aj kedy sa plánuješ vrátiť na svoj dvor." odvetil bez toho aby prerušil očný kontakt so mnou. „Jedla niečo?" otázku smeroval svojej priateľke, ktorá mávla rukou a naznačila, že akurát sa chystáme.

„Čo sa týka Rhysa, to záleží od toho kedy mi pán vetra povie, že ma už nepotrebuje." Pán vetra? Po tejto vete som nedokázala poriadne dýchať a odstúpila som od stola. Ak mali ešte aj magické schopnosti, nič by ich nezastavilo keby si povedali, že jedno dievča za 5 rokov im nestačí. Dokázali by vyplienil celé kráľovstvá. Nikto a nič z ľudskej ríše by nezastavilo tú katastrofu.

„Si v poriadku?" spýtal sa ma zlatovlasý bojovník, ktorého pohľad ma študoval od kedy prišiel. Musím odísť, nájsť Cassiu a vypadnúť z tejto bohmi začarovanej ríše. „Ja... Ja, musím odísť." Ostala som uvezená vo svete férov, ktorý predstavoval pre mňa smrť. Na každom kroku ,mimo tohto panstva, číhalo niečo čo mi chcelo vysať mozog, vytrhnúť srdce, alebo ma stiahnuť z kože. Samotný féry určite neboli výnimkou.

„Nebuď smiešna. Elymra ti určite vysvetlila, že najbližšie dni ak plánuješ prežiť, musíš ostať tu."

„Neplánujem sa stať vašou bábkou s ktorou sa pohráte a neskôr zabijete z nudy." Neviem či bolo zrovna rozumné začať útočiť takýmto spôsobom, ale neverila som im. Sú to féry. Uniesli Cassiu a stovky iných dievčat. Ich márnivé hry boli známe vo všetkých legendách. Ustúpila som o krok dozadu a naše oči sa stretli. Stál predo mnou v zlatej zbroji a prevŕtaval ma pohľadom. Nedokázala som rozoznať jeho emócie v tejto chvíli. Často sa mu asi nestávalo, že mu odporoval obyčajný človek ako ja.

„Naznačil ti niekto z môjho panstva, že by ti chcel ublížiť? Dal ti niekto najavo, že si pre neho iba bábka na pobavenie, tak ako si to povedala?" dožadoval sa odpovede. Dobre vedel, že nie. Tak to totiž robia, oblafnú nás cez naše ľudské zmysli. Ja sa avšak nedám, cítim, že niečo má prísť a ja budem na to pripravená.

„Teraz keď už vieš, že sa ti nesnažíme nijakým spôsobom ublížiť, bolo by vhodné aby sme sa porozprávali." ponúkol mi svoje rameno. Okúzľujúci féry ako vždy. Nie, nenachytám sa. Všetci okolo stíchli a sledovali môj krok. Bez toho aby som prijala jeho rameno som vykročila smerom, ktorým ma chcel odviesť. Bez jediného slova som sa nechala viesť na najvrchnejšiu terasu, ktorá v tomto panstve bola. Po jej pilieroch sa upínali zelené rastliny s bielymi kvetmi. Otvárať tomuto svetu sa začali až keď sa slnko prvýkrát dotklo horizontu, ktorý sme z tejto terasy mohli pozorovať ako na dlani. Keby som nebola zrovna tu, možno by som aj obdivovala túto nádheru. Výhľad na krajinu bol nádherný. Kopce plné kvetov a stromov. U nás doma nič podobné som nevidela. Áno, mali sme lesy a kopce, ale toto miesto bolo nasýtené všetkými farbami aké mohli existovať. Všetko bolo intenzívnejšie- farby, zvuky, vône. Medzi lúkami sa týčili domy a každý z nich vyzeral, že nepoznali núdzu o jedlo, statok či čohokoľvek iného. Všetci vyzerali pokojne a kľudne. Opierajúc o kamenné zábradlie som sa pripravovala na to čo príde.

„Začneš sama alebo sa mám pýtať?" Postavil sa tesne za mňa a čakal kým sa otočím tvárou k nemu. Neurobila som to. Dnes som mala vzdorovitú náladu a prerušiť by ju bola škoda. Féry... Toľko škody nám už urobili a stále majú tú drzosť sa povyšovať nad nami. Keby nám mal každý jeden splatiť krivdy, ktorými sa previnili voči ľuďom ani jeden by neostal bez ujmy.