Ragehornský dedič (Férska sága)

22.

Dnu to silno páchlo po stuchline a mňa naplo na zvracanie. Podlahy špinavé od prachu a starého lístia domu veľmi na kráse nepribúdalo. Pavučiny v každom rohu izby potvrdzovali naše predpoklady, že v tomto dome nik nebýval už veľmi dlhý čas. Kým sme nezašli do vedľajšej izby som bola presvedčená, že sa to stane. Netuším či som bola pripravená, ale osud tú otázku vyriešil za mňa. Uprostred izby na stoličke sedela mŕtva čarodejnica s vydlabanými očami

a zašitými ústami. Nepotrebovala som sa pozrieť dvakrát aby som ju spoznala. Čarodejnica, ktorá mala byť uväznená vo Vovalone teraz sedela predo mnou bez známok života. Viac ako otázku Kto jej to urobil som sa bála či niekomu neprezradila moje tajomstvo.

Smrad z tela bol intenzívny a to naznačovalo fakt, že tu takto musela byť minimálne deň. Orym ma pomaličky pristúpil ku čarodejnici. „Čo to mohlo urobiť?" spýtala som sa tichým hlasom. Obišiel mŕtvolu a s tvrdým výrazom na tvári mi otázku opätoval. „Skôr, kto to mohol urobiť? Na chrbte ma rany po šípoch." Skokom som prešla na druhú stranu izby aby som sa presvedčila na vlastne oči. Kým Orym si začal prezerať celé miesto, ja som sa sústredila na jej chrbát. Biele vlasy mi zacláňali vo výhľade a kým som sa nahla bližšie k telu urobila som si vrkoč. V jednej z rán som uzrela lesknúť sa kov. Priblížila som hlavu a dych sa mi zadrhol. Nemohla som to však vytiahnuť pokým sa môj spoločník pohyboval v okolí. Rozhodnutie bolo jednoduché – zbaviť sa ho na dostatočne dlho. „Nebolo by bezpečnejšie prezrieť okolie? Pokiaľ sa tu pohybu je v blízkosti iný fér, nebude tu bezpečné prenocovať." Podišiel ku mne a letmým dotykom ma pobozkal ma čelo. Keď som konečne osamela vrhla som sa do práce. Pri pokuse o vybratie ulomeného kovu som niekoľkokrát zlyhala. Čoskoro sa vráti. Vybrala som dýku z môjho opasku a konkrétnu ranu narezala. Konečne som získala úlomok. Ostrý hrot s vyrezanými vzormi plameňov mi potvrdzovali teóriu, ktorá neznačila nič dobrého. Rozbehla som sa von z domu priamo k bielemu žrebcovi, ktorý sa naľakal mojich prudkých pohybov.. Na pravej strane som mala zavesené šípy od Theodosa a to bolo posledné čo ma mohlo zachrániť. Bohužiaľ sa moje obavy potvrdili. Boli na vlas rovnaké. Niekto z Theodosovho panstva mučil a zabil čarodejnicu, ktorá ako jediná vedela o mojom návrate. „Všetko v poriadku?" preľaknuto som vyskočila a uzrela Oryma s mečom v ruke. Úlomok som hodila do obalu na šípy a trošku previnilo odpovedala: „Jasné. Čo ten meč? Našiel si niečo?" pozrel na môj obal a spať na mňa. Niečo tušil, ale rozhodol sa nepýtať. Namiesto akéhokoľvek vyzvedania uhasil oheň a takmer dopečených zajacov zabalil do tašky, ktorú následne pripevnil k sedlu. Evidentne sme boli na odchode.

Celý roztržitý vbehol do domu a o pár sekúnd sa znova vrátil. „Musíme okamžite odísť."

„Videl si niečo?" Bez zaváhania ma zodvihol a posadil na do sedla.

„Vonku v okolí 500 metrov sú všade na stromoch masívne škrabance. Buď tu zablúdili močiarny škriatkovia- čo je málo pravdepodobné, alebo si tu niekto vo veľkosti vlka pobehuje."

Povedal vlka, takže predpokladal Theodosovu prítomnosť. „Myslíš, že je to on?" upevňoval si náklad. „Rôzny féry môžu mať podobu vlka, leva, ale s veľkou pravdepodobnosťou áno."

Spomenula som si na Theodosových priateľov. „Tarron, Rennym?"

Vysadol na koňa a pohol sa vpred. „Tarron, pokiaľ si dobre pamätám má podobu medveďa a Rennym jastraba. Takže svojim spôsobom to mohli byť obaja." 

Po chvíľke zahmkal. „Čo hm?"

„Ešte je tu Niyana. Tá ma taktiež podobu vlčice a povesť vrahyne. Možno nám ju sem poslal ako problém."

„Jeho známa?"

„Milenka." Odvetil. Táto informácia ma nepríjemne prekvapila. Silne som stisla oťaže aby som nedala najavo nijaké emócie. Neúspešne.

„Nahnevalo ťa to." to nebola otázka.

„Iba ma prekvapilo, že by ho chcela nejaká žena viackrát ako len raz. Zároveň mi prišlo zaujímavé, že teba mi odopieral a sebe posteľ nechával vyhrievať nejakou vlčicou."

„Už ma ti nebude odopierať, o to sa postarám." Každé slovo vyslovil s vážnym prísľubom , avšak aj napriek jeho presvedčeniu som za nimi pochytila strach. Z čoho asi?

Slnko postupne zapadalo a ja som celý ten čas naďalej sledovala ako sa svetlo vpíja do jeho vlasov. Odlesky z jeho zbroje ma občas oslepili, ale to ma nezastavilo v obdivovaní svojho spoločníka. Široké ramená ho robili svojim spôsobom nebezpečným a príkladným smrtiacim nástrojom. „Obdivuješ výhľad?" bola som prichytená pri čine.

„Ak máš na mysli, že ťa sledujem aby som vedela kade ísť, tak potom áno." na moje vysvetlenie sa zasmial.

„Ako povieš. Prezradíš mi čo nesieš v obale na šípy, alebo sa budeme naďalej tváriť, že si nič nenašla?" Tentokrát ma naozaj dostal. Úprimne som nečakala, že ak aj na niečo uzrel, tak sa na to spýta. „Úplne som na to zabudla." preglgla som. Z tohto sa len tak nevyvlečiem. „Tá čarodejnica," keď mu o nej poviem pravdu bude sa na ňu vypytovať. „pamätám si ju. Videla som ju u Theodosa na hrade v cele."

„Rozprávala si sa ňou? U neho na panstve si spomínala, že si ju navštívila." musela som rýchlo reagovať. Srdcový tep sa mi zrýchľoval a mne bolo jasné že mu to neušlo. Férskym sluchom vytušil, že som nervózna. „Nebola som pri nej dlho. Robil mi exkurziu a počas nej sme ju navštívili. Nikdy predtým som nevidela nijakú z blízka. " KLAMÁKA. Ozývalo sa mi v hlave. Ak som chcela aby mi to klamstvo vyšlo, musela som s pravdou o šípe vyjsť von. Bez toho aby som svojho koňa zastavila, som sa načiahla do obalu na šípy a vybrala ulomený kovový hrot. Predmet vyrezaný z chrbta čarodejnice som mu hodila a rozcválala sa dopredu. Nechcela som vidieť jeho pohľad keď mu dôjde, že som pred ním utajila dôkaz o prítomností niekoho z Vovalonu. Prechádzala som medzi stromami s obrovskou presnosťou. Pozerala som aby kôň náhodou nezakopol a nezhodil ma na zem. Už od skorého detstva ma Valerey učil k láske ku koňom. Jazdila som na nich, trénovala a čistila každý jeden deň. Keby som nemala za zadkom nahnevaného féra, určite by som si tento moment viac užila.