Ragehornský dedič (Férska sága)

40.

Uprostred noci mi začalo na okno niečo škriabať. Zrýchlil sa mi tep a prvá vec na ktorú som myslela bolo, že nás Katar našiel, ale ten by sa predsa neobťažoval škriabaním na okno. Opatrne som odhrnula závesy a za nimi stála ryšavá líška pozerajúc priamo na mňa. Postupne som odomkla a otvorila vstupné dvere popri ktorých sa prešmykla dnu. „Ako si ma tu našla priateľka?" poškrabkala som ju medzi ušami a otočila sa, že sa vrátim naspäť do postele. Jemné buchnutie a pri mne odrazu už nestála líška, ale Kathrina, Farrynova dcéra. Vedela som, že je to ona podľa očí a znamienka na krku. Rozbehla sa ku mne a silno ma objala.

Theodos

Nerád som ju tam nechával samú a tak som sa rozhodol, že Cellica na ňu dozrie v dostatočnej vzdialenosti. Nikdy by som jej nedovolil aby sa za Katarom vybrala s Orymom keby viem, že to čo cítim ja môže byť vzájomné. Nebolo to iba angire, ale niečo ma k nej ťahalo ako intenzívny magnet. Ak by som sa pokúšal opäť tomu vzdorovať plával by som proti prúdu – namáhavé a zbytočné. Celé noci som nedokázal myslieť na nič iné okrem nej a keď sa so mnou odmietala porozprávať bolo to ako mučenie. Ešte stále som cítil na ruke jej slzy a teplú tvár v mojich dlaniach. Ako jej mäkké pery sa pomaly vpíjali do mojich a chuť sladkej jahody mi zatienila myseľ. Moja Thessalia. Nezáležalo na tom či je princezná, fér, alebo človek. Urobím všetko preto aby sa s touto situáciou vyrovnala čo najlepšie a to zahrňuje nepovedať jej o našom pute – angire kým nebude na to plne pripravená.

„Hovoril si s ňou?" pristúpil ku mne Tarron po boku s Farrynom. Chodba na ktorej sme stáli bola vyzdobená kryštálovými lustrami, ktoré som tak veľmi nenávidel. Pripomínalo mi to matku. Podišiel som do jedálne a posadil som na svoju pravidelnú stoličku za kruhovým stolom. Dvom férom, ktorí ma nasledovali som ponúkol miesta tiež. „Áno. Rozhodla sa tam dnes v noci ostať, ale Cellica ju bude strážiť až do rána." Videl som na mojich spoločníkoch, že sa im moja odpoveď veľmi nezapáčila. „Pôjdem ju strážiť tiež. Je príliš ďaleko keby sa čosi dialo." prehovoril napokon Farryn.

„To ti nemôžem dovoliť."

„Chlapče nemiešaj sa mi do práce." Myslím, že je na čase ho upratať na svoje miesto.

„Nie som pre teba žiadny chlapče. Viem presne kto si a máš moju úctu pokiaľ mi TY prejavíš svoju. Si na mojom území a tu sa budeš riadiť pravidlami, ktoré určím ja. Momentálne vás nechce vidieť a budeme jej prianie rešpektovať." slovo – ty som sa pokúsil dostatočne zdôrazniť svojim vrčaním.

„Ale ona je dedič Ragehornu. Prisahali sme jej otcovi, že na ňu dozrieme a ak bude treba položíme aj naše životy. Brániš nám v našej prísahe." Buchol som do stola, ktorý v momente praskol. „Bránim ti v tom aby ťa moja družka znenávidela za to, že ju vnímaš len ako nástroj, nie ako ju samú." Pozrel sa z jedného na druhého. „Tvoja družka?" Malo význam vôbec tomuto starcovi čokoľvek vysvetľovať?

Namiesto mňa odpovedal Tarron. „Už celé storočia sa vedelo, že Daris má vidiny o dievčati s bielymi vlasmi. V jedno ráno uvoľnila Thessalia svoju mágiu ..." „a ja som vedel, že je moja." zavrčal som na neho zvyšok vety. Jednal som čisto pudovo a ani v najmenšom mi to nevadilo. „Cítim ju z teba." sadol si starec späť na svoju stoličku a zamyslel sa. „Ako je možné, že je to práve ona? Vidiny si mal skôr ako sa narodila." Sám som nevedel odpovedať na túto otázku a rozhodol som sa ju ignorovať pokým neprídem na odpoveď.

„Pokiaľ si bude Thessalia priať byť od vás čo najďalej splním jej to. Musí si na všetko zvyknúť a je vašou povinnosťou jej to umožniť. Nie ju ľakať tým, že pred ňou pokľaknete a bude odprisahať vernosť."

„Theodos robili sme iba to čo sa patrí pred budúcim panovníkom našej ríše."

„Pochop Tarron, ona sa nepovažuje za vašu princeznú a ak jej dáte čas možno to časom pochopí."

„Časom môže byť neskoro!" upozornil nás Farryn. „Thessalia je človek, starne ako človek a ak niečo neurobíme aj zomrie ako človek." Pri tých slovách sa mi dvíhala žlč a mal som chuť ho roztrhať za to, že v jednej vete použil jej meno spolu so slovom smrť. Tieto pudové záležitosti ma privedú do blázinca. „Teraz si ujasníme pár vecí. Zatiaľ sa nesmie dozvedieť o angire medzi nami. Mohlo by ju to vyplašiť kým si v hlave uprace všetko. Vy dvaja jej dáte priestor a nebudete ju zaťažovať svojimi psími kúskami." videl som na Tarronovi, že sa cíti pod psa. Je môj priateľ a toto robím z časti aj pre neho, pretože ak ich znenávidí už ich nikdy nepustí k sebe bližšie ako na kilometre. „Čoskoro bude spln a Katar sa o nej ani o Cassii nesmie dozvedieť. Thessalia je na ňu príliš naviazaná a mohlo by to skomplikovať jej bezpečnosť."

„Čo sa stane keď spln prejde?"

„Je rozhodnutá sa vrátiť k otcovi do ľudskej zeme."

„Jej otec je mŕtvy." podotkol stroho Farryn. Venoval mi krátky úsečný pohľad a odišiel od stola preč.

„Čo urobíš keď sa bude chcieť vrátiť k ľuďom?"

„Sú dve možnosti. Buď ju presvedčím aby ostala, alebo tam pôjdem s ňou." Moja odpoveď mu očividne stačila, pretože sa taktiež postavil a odišiel z miestnosti do tmavej chodby vedúcej späť do obytnej časti. Kiežby som mohol vedieť na čo teraz myslí. Šeptom som jej vyslal správu cez naše puto. 

Dáme si dnes ešte jednu novú časť ? :)