Ragehornský dedič (Férska sága)

17.

Zabalená v deke som sa vrátila cez veľké chodby do svojej izby. Pred vstupom do nej som sa zastavila. Prosila som Bohov aby tam už nebol. Nech mám aspoň v tomto pokojné ráno, keď už Theo sa choval ako hulvát. Že vraj mu nikdy nebudem patriť... Ako sa opovažuje mi hovoriť komu budem a komu nebudem patriť. Bez hlbšieho premýšľania som stlačila kľučku. V izbe som nikoho nenašla, ale zo sprchy som začula zvuky tečúcej vody. Tak toto bude ešte zaujímavé. S dekou prevesenou cez moje plecia som sa posadila na dlážku oproti kúpeľni. Netušila som čo robiť, ale keď sa otvorili dvere skoro mi zabehlo. Polonahý, iba v uteráku vyšiel von a pohľad mu okamžite skĺzol ku mne. „Prečo tam sedíš ako päť peňazí?" zaškeril sa.  So suchom v ústach som nedokázala prehovoriť. Mala som tam priam hotovú púšť.

Keď som sa konečne spamätala z toho čo sa mojim očiam naskytlo, jediné na čo som sa zmohla bolo: „Máš dobrú náladu." úsmev som mu opätovala, i keď o niečo menej intenzívnejšie. Podišiel ku mne a podal mi ruku. Nezaváhala som a prijala jeho pomoc. Postavil ma na nohy a bez premýšľania mi daroval pusu na líce. Od šoku som zamrzla. Mal naozaj skvelú náladu.  „Spal som vedľa krásnej ženy, samozrejme, že mám skvelú náladu. Nechceš sa pred cestou umyť aj ty?" podal mi čisté uteráky, ktoré pravdepodobne priniesol zo svojej izby. Bez jediného slova som ich prijala. Počas celého toho trápneho momentu som sa pokúšala nezízať na jeho mokré vypracované telo. Odkráčala som do sprchy a pustila som na seba ľadovú vodu. Potrebovala som odvrátiť svoju myseľ od nahého féra, ktorý sa stále premával u mňa v izbe. Celá kúpeľňa bola v žiarivo-striebornom podtóne.  Strieborná s čiernou spolu ladili asi ako kvety a voda. Obdivuhodný vkus. Keď som vypla vodu počula som hlasy vychádzajúce z izby. Orym sa s niekým rozprával a nemala som poňatia s kým ani o čom. Hovorili tak slabo, že bol vôbec zázrak, že som si to všimla. Kým som vyšla už tam nik nebol. Na posteli som si našla novú čiernu tuniku do terénu so sivým plášťom vyzdobeným erbmi všetkých piatich panstiev Ragehornu. Vedľa oblečenia a kožených čižiem ležala biela ruža s odkazom.

Šaty ti veľmi pristanú, ale v tomto sa ti bude určite lepšie cestovať

Netušila som, ktorý z tých dvoch bol väčší blázon aby mi zaobstaral takú krásnu tuniku. Počkám, kým niektorí z nich niečo naznačí a potom mu poďakujem. Vysušila som si vlasy uterákom  a začala som sa obliekať. Bolo to ťažšie ako som si myslela. Množstvo šnúrok a kožených ramien mi neustále bránilo v pohybe. Po dlhých minútach som konečne prišla ako to má vyzerať. Pri pohľade do zrkadla vedľa okna som sa pyšne potľapkala po ramene za skvele odvedenú prácu. Už mi chýbali iba vhodné zbrane do pošiev visiacich po mojich bokoch.  Načiahla som sa po platenú tašku a opakovane sa obzrela v zrkadle. Bola by si na mňa hrdá. Čoskoro sa uvidíme, prosím ešte vydrž. Zohnala som nám najlepšiu pomoc aká sa mohla naskytnúť.

Otcove dýky som si zasunula do voľných pošiev a so spomienkou na jeho umenie som si v hlave prehrávala melódiu, ktorú si vždy spieval počas vyrábania zbraní.  Rozlúčila som sa s krásnou izbou a vystúpila som na chodbu. Všade behali féry a pripravovali Theodosovým vojakom potrebné pomôcky ku práci. Drgla do mňa jedna z ponáhľajúcich sa férok. „Prepáčte slečna Siora." prekvapilo ma , že poznamenala moje meno. „To je v poriadku. Prečo je tu taký veľký zmätok?" spýtala som sa nenútene. Informácie. Bažila som po informáciách prameniacich z tohto miesta. „Náš pán odchádza a my snažíme čo najlepšie pripraviť aby pán Rennym sa nemal o čo strachovať. Všetci vojaci musia strážiť hranice a na to je potreba veľa vecí. Prípravy začali už včera." Hm, zaujímavé. Ako im pomáhalo nosenie jedla a zbraní do otvorov  medzi knižnicami v čajovni a pracovni? Nemala som veľa času sa vypytovať, tak som sa rozlúčila a odkráčala na malé námestie kde predtým Ren spolu s Theom trénovali. Zhodou okolností obaja tam už stáli a vymieňali si inštrukcie. Oryma som nikde nevidela. Dúfala som, že sa čoskoro objaví aby som nestihla vyvolať ďalšiu hádku s tým tvrdohlavcom, ktorý už kráčal ku mne. „Vidím, že darček som vybral naozaj dobre." Tušila som, že to bude od neho, farby sedeli presne k nemu. „Ďakujem za štedrosť. Určite jej ľahkosť a pohodlnosť využijem." Riekla som úplne bez štipky citov. Slovíčko ďakujem znelo skôr ako pohladenie tŕňmi. „Hádam sa nebudeš hnevať na mňa za tú našu rannú škriepku. Ospravedlňujem sa ti, ale nemohol som ťa nechať pobehovať po nádvorí plnom férov iba v županiku, ktorý vôbec nezakrýval tvoje dokonalé nohy." Povedal to naschvál. Pokúšal sa ma priviesť do rozpakov a ja som sa zo všetkých síl snažila ostať neutrálna. Ak som neprejavila červeň navonok, vo vnútri mi určite horeli líca s čelom. „Nemáš mi prosím, požičať nejaký meč?" nenútene som sa pokúšala o zmenu témy.

„Ty a meč? Nechceš radšej vyskúšať niečo jednoduchšie na hmotnosť a presnejšie na mušku?"  Hravý tón jeho hlasu ma zaujal a ja som sa rozhodla prijať jeho pomoc. Blízko námestia sme vošli do malých  modrých dverí. Za pultom plným dýk a šípov stál zrzavý, napoly plešatý muž. „Čím vám poslúžim môj pane?" neskôr si všimol aj moju prítomnosť a rovnako úctivo sa uklonil. „Aj vám pani moja." Prvýkrát ma tak niekto oslovil a mne to znelo neskutočne čudne nakoľko som pre nich bola iba človek. Akoby tie slova neboli smerované mne.  „Prosím, volajte ma Siora." Poprosila som starca, ktorý mi mohol byť dedkom. Už od mala ma Valaery učil úcty k starším, či išlo o známych, alebo nie. „Nie mladá pani, to nesmiem. Pána neoslovujeme meno a bolo by zvláštne keby sme jeho pani áno. Niektorých by to mohlo pomýliť." Kým som stihla tomuto chudákovi vysvetliť, že nie som nikoho pani, Theodos na mňa kričal spoza výkladov. Zastavili sme sa pri sekcií s lukmi. Každý z nich bol určite ručne vyrábaný a ja som mohla na každom oči nechať. Neušlo mi, že všetky do jedného boli menšej veľkosti ako pre ženu, kým som si nevšimla ceduľku pred výkladmi. Zbrane pre deti. „To ako naozaj?" poukázala som na tabuľku. Oni trénovali deti už v tak skorom veku? Na ich pomery je to naozaj priskoro. Fľokol na ňu pohľadom a ďalej sa venoval vyberaniu. „Si malá. Takmer žiadne svaly, poriadny luk by si ani neudržala." Stručne odvetil.  Podceňuje ma a to sa mi nepáčilo. „Nepodceňuj moju silu."

Na chvíľu sa zamyslel a potom mi venoval pohľad. „To by som si nedovolil, ale bude aj pre teba príjemnejšie niesť menšiu záťaž."  Zo zadnej priehradky vybral krásny luk vyrezávaný z dubového dreva. Vyzeral veľmi pevne a smrtiaco. Okamžite som sa do neho zamilovala. S predajcom vybrali ešte vhodné šípy a potom mu zaplatil. Akonáhle sme vyšli z obchodu chytila som ho za rukáv. „Všetko ti vrátim. Buď si to odpracujem, alebo nájdem spôsob ako ti zaplatiť."

„Dúfam, že to nemyslíš vážne. Mám dosť peňazí na to aby som ti podobné veci kupoval každý deň." Zarazila som sa nad jeho prirovnaním.

„Chápem, ale aj tak na tom trvám." nenechala som sa odbiť.

„Pozri, keby ti to nechcem kúpiť, neboli by sme tu. Rád podporím svojich ľudí v biznise. Nebolo to iba kvôli tebe." Keď dopovedal už sa k nám hrnul Rennym s Orymom za pätami. Je čas na odchod.