Ragehornský dedič (Férska sága)

33.

Za oknom sa hmýrili ďalšie vločky padajúce na rámy okien, ktoré už aj tak boli pokryté niekoľkými vrstvami bielej periny. Pomaly som sa pripravovala na večeru a spomínala na jeho slová. Nehnevalo ma, že nás vzal sem aby nás ukryl pred Katarom, kým sa situácia neupokojí, ale to, že som nesmela nijak kontaktovať Oryma, alebo Elmyru bolo smiešne. Podľa jeho slov by to mohlo vyvolať rozruch a upriamiť Katarovu pozornosť sem. Nepoznám Oryma až natoľko dobre, ale verím, že by sem prišiel sám keby mohol a na nikoho by neupozorňoval. O tom však nechcel ani počuť a ja som ostala bez ďalších argumentov. Ja si avšak nájdem spôsob ako mu oznámiť, že som v poriadku.

Pozrela som sa na seba do zrkadla a bola som celkom spokojná. Čierny sveter a čierne nohavice pozakrývali všetky modriny a škrabance. Rana na boku sa ešte celkom nezahojila, ale musela som uznať, že ich liečiteľ odviedol skvelú prácu. Keby tu tak mohol byť s nami Valaery a videl túto nádhernú krajinu. Bolo to síce chladné mestečko, ale za to nestrácalo ani trochu na svojej kráse. Zasnežené kopce a strechy domčekov poniže tohto hradu mali ukľudňujúci efekt. Mala som chuť sa tam ísť prejsť, ale najprv bolo treba ísť na večeru a zistiť kto každý je tu s nami. Samozrejme taktiež sa porozprávať s Cassiou a Tarronom.

Keď som vyšla z dverí, zastavil ma Rennym a ponúkol mi svoje rameno, že ma odprevadí do jedálne. Vďačne som ho prijala, pretože stratiť sa v tomto bludisku by bolo pre mňa príliš jednoduché. „Som rád, že si už v poriadku." to boli jeho prvé slová venované naozaj mne. „Ďakujem Rennym." odpovedala som bez toho aby som sa na neho pozrela. Potichu ma viedol cez kamenné uličky až kým sme nedošli do miestnosti s veľkým dreveným stolom a už obsadenými stoličkami. Všetky oči sa upriamili na nás a ja som rozoznala iba niektoré z nich. Na pravej strane sedela Cassia s dievčaťom čo malo krátke bledomodré vlasy a krémovú pokožku. Vyzerala skôr ako bábika než fér. Na opačnej strane za stolom sedela férka s dlhými havraními vlasmi a vražedným pohľadom, ktorý mi prezrádzal, že asi nebudem jej zrovna obľúbená spoločnosť. Nemohla som vynechať ani Theodosa, ktorý po mojom vstupe automaticky vyštartoval k nám. „Ďakujem Ren, že si ju odprevadil." prihovoril sa priateľovi. „V pohode braček." Ren mi pustil ruku a vyrazil smerom k dievčaťu na ľavej strane. Theodos ma chytil za chrbát a viedol na moje miesto prichystané pri Cassii. Na moment sa mi zazdalo, že čiernovláska zavrčala našim smerom. Vyslúžila si Theov prísny pohľad, takže som sa nemýlila. „No konečne si prišla. Už som sa bála, že neprídeš." privítala ma Cassia, „Toto je Cellica, férka." Úsečne som podotkla: „Očividne." Keď som uzrela jej výraz okamžite som musela reagovať. „Prepáč, to nemalo byť myslené v zlom. Ja len, že sme v zemi férov, samozrejme, že si fér." Na tvári sa jej rozhostil úsmev a ja som si v duchu ďakovala, že kríza menom trapas je zažehnaná. Posadali sme sa k stolu a pustili sa do jedla. Všetci sa navzájom rozprávali akoby sa okolo nás nič nedialo a poznali sa celé veky. Pri našich férskych spoločníkoch som nebola prekvapená, ale Cassia si s nimi taktiež veľmi dobre rozumela. Pustila sa s nimi do rozhovorov akoby k nim patrila už odjakživa a dokonca aj to uvrčané dievča s ňou konverzovalo bez problémov. Cassiu mali vždy všetci radi, ale spala som dlhšie ako sa mi zdalo, alebo som premeškala niečo dôležité? „Nemohla som prehliadnuť, že tu chýba Tarron, je v tvojom hlavnom sídle?" otázku som ako inak smerovala pánu ohňa. „Aj som si myslel, že sa na neho spýtaš." podotkol zamyslene. Pevnými rukami sa opieral o stôl a sledoval každý môj nepatrný pohyb. Nič ti neprezradím, moje telo bude ako skala. „Nie, potreboval si vraj niečo vybaviť a tak odcestoval na pár dní. Pokiaľ by si ale dovolila, rád by som sa o ňom s tebou porozprával." Vedel to? Nie, to určite nie. Keby mu to Tarron povedal, Theodos by už dávno niečo naznačil alebo reagoval. „Som otvorená kniha." klamala som až sa mi z úst prášilo. Nič mu samozrejme nepoviem. „V to dúfam."

„Ale ak by ste dovolili, rada by som sa išla na chvíľu prejsť. Necítim sa dobre." Cassia na mňa prekvapene pozrela a ponúkla mi svoju spoločnosť. „Nie, netreba." Bez ďalších slov som sa postavila a odišla von z miestnosti. Dúfala som, že východ nájdem bez problémov a tak sa aj stalo. Predtým než som sa však priblížila ku dverám ma zastavila postava s huňatým kabátom v ruke. „Toto by sa ti mohlo hodiť." podala mi ho. „Ďakujem Cellica. Určite do tejto zimy bude perfektný. Úplne mi vypadlo, že tam musí byť taká zima." usmiala som sa. „Kvôli mne to robiť nemusíš."

Nechápavo som pokrútila hlavou. „Neviem či rozumiem čo myslíš." Pristúpila ku mne a chytila ma za rameno. „Nemusíš sa kvôli mne tváriť, že si v poriadku."

„Prečo by som nebola? Moja najlepšia priateľka je v bezpečí a čoskoro sa vrátime domov. Som úplne v poriadku, len mi nesadlo jedlo." nemohla som pri nej ďalej ostať. Cítila to zo mňa.

Vonku už bola úplná tma a všade navôkol panovalo ticho. Jediný hlások sa neniesol vetrom, ktorý kvílil po okolitej krajine. Celé toto miesto bolo obkolesené kopcami, takže nebolo vidieť čo sa nachádzalo za nimi. Perfektná skrýša pre nás všetkých v našej situácii. Hlavou mi vírili myšlienky na domov pri otcovi. Budem môcť pokračovať tam kde som skončila? Budem sa tam cítiť ako doma po tom všetkom čo som sa dozvedela? Odpustí mi keď mu to všetko poviem? Tak dlho som premýšľala nad všetkým, že som si ani nevšimla kam som sa zatúlala. Prechádzala som sa medzi opustenými domčekmi v ktorých nesvietilo jediné svetielko. Nik v nich nebýval, tak prečo tu potom vôbec sú? Prešla som do stredu malého nádvoria, ktoré domy obkolesovali a kľakla si na zem. Ruky som zaborila do snehu a spustila slzy, ktoré som v sebe držala už príliš dlho. Nikdy som nemala dovoliť aby to zašlo takto ďaleko. Kráľ Eroan, kráľovná Orbelia, Farryn, Kathrina, Ekela, oni všetci boli už minulosť a Valaery, Cassia, Pellbrouk boli zas mojou budúcnosťou. Čoskoro sa tam vrátime a mne pri tom pomyslení puká srdce. Čo to so mnou je? Vo svojom hrudníku, ktorý sa začal rýchlo dvíhať som pocítila slabé myknutie. Hneď ako prejde spln sa vrátime a bude to v poriadku, ide len o chvíľkovú slabosť. Najhoršie na tej situácii mi príde, že to Cassia tu skôr patrí. Zapadla medzi nich bez najmenších problémov a dokonca ako sa zdalo ju aj prijali. Som taká osamelá v tomto svete. Spustila som ešte intenzívnejší plač a vzduch okolo mňa sa začal víriť v kruhu. Čím dlhšie som v tomto svete, tým väčšími intenzitami sa moja mágia prejavuje. „Prečo ste ma tu nechali? Prečo som nemohla zomrieť tiež?" kričala som do sveta. Už som nezvládala viac tú krivdu v sebe niesť. Spod mojich rúk začali rásť rastliny, vietor neutíchal a sneh sa pomaly menil na ľad, ale nebolo mi chladno, pretože oheň v mojom hrudníku ma po celý čas zahrieval.

„Kedy budem môcť trénovať svoju mágiu?" spýtala som sa Farryna sediaceho za pracovným stolom v knižnici. „Oh princezná, vystrašila si ma." odpovedal prekvapene. „Kathrina už dávno trénuje, dokonca mi povedala, že v mojom veku si ju už učil." posťažovala som sa svojmu jedinému učiteľovi, ktorého rodičia ku mne púšťali po väčšine času. „Tvoj čas príde Thess. Nemusíš sa báť, že by si o niečo prichádzala."

So silným povzdychom som sa usadila na stoličku vedľa neho. „Lenže prichádzam."

„Na svoj vek si naozaj vyspelá. Akoby si nemala 3 ale už 10 rokov." Chytil ma za ruku a pohladil po hlave. „Ako som už povedal, tvoj čas príde, no ak ti to urobí radosť, môžem sa spýtať kráľovnej či by neprehodnotila tvoj výcvik." Už teraz som vedela, že je to márne. Mama bola dobrá, ale prísna kráľovná. Keby mohla, určite by mi nikdy nedovolila používať svoju mágiu, ale za to ona ju používala takmer neustále. Dar ducha jej umožňoval cítiť emócie druhých a poprípade aj presviedčať ich myšlienky. Ešte, že na mňa nič z toho nepomáhalo. Ako by mi videl do hlavy a patrične zareagoval: „Myslí to s tebou iba dobre. Chce ťa ochrániť pred tým všetkým čo výcvik vyžaduje od budúcej kráľovnej."

„Nemá na mňa čas. Stále niečo rieši buď s Ekelou alebo niekým iným. Kathrina je často na výcviku a my dvaja sa neustále učíme." zahundrala som.

„Keď je to tak, čo keby sme si dnes spravili voľno a niečo podnikli spolu? Vypýtame aj Kath a spravíme si deň plný zábavy."

Nadšene som ho objala, „To by si pre mňa urobil?"

„Pre vás všetko princezná." odpovedal nežným hlasom a ja som vedela, že v ňom mám svojho kamaráta.

„Budem v poriadku." zašepkala som, „Budem v poriadku."