Ragehornský dedič (Férska sága)

47.

Opúšťali ma rozumné myšlienky. Jediné na čo som dokázala myslieť bolo ako veľmi ho chcem zničiť. Vraziť mu dýku od Thedosa priamo do krku a pozerať ako z neho bude vytekať krv, kým mu nijaká v tele neostane. Katar, pán Downbrooku, mal však iné plány. „Na to aby sme mohli pokračovať potrebujem aby si sa stala opäť férkou."

„Nikdy nebudem to čo chceš!" vrieskala som a búchala do neviditeľnej steny.

„Vieš, po tom čo som zistil, že si späť v našej ríši nevedel som sa dočkať tohto okamžiku. Bez bohyne by som sa nikdy nedozvedel ako ti prinavrátiť tvoju nesmrteľnosť. Na tvoje šťastie je to úplne jednoduché." s hrdosťou v hlase rozprával ďalej, „Musíš ju zabiť." Prstom ukázal na Kathriu stále ležiacu na zemi. Toto ma stálo už posledné sily zdravého rozumu, ktorý mi ešte ostával.

Odvedie ťa jeden, ale tvoje srdce už bude navždy patriť druhému . Boli ste si predurčený niekým vyššie než je vaša existencia. Krv sa s krvou spojí a koruna odhalí pravého dediča. Líška musí zomrieť aby hviezda opäť povstala. Kým jedna sa na prach obráti, druhá sa stane kráľovnou. Tvoj druh ti pomôže sa znovu stať tým kým si bola predurčená. Ona ťa však sleduje. Celý tvoj život si bola sledovaná a teraz sa tvoje chyby zúčtujú. Ona ti ich zúčtuje.

Spomienka na priateľku tancujúcu v objatí kvetov, ktoré si vyčarovala postupne bledla a nahradil ju pohľad na dievča, ktoré sa  postavilo zo zeme a pozrelo sa na mňa čiernymi očami bez známky duchaprítomnosti. Bola očarovaná a posadnutá jeho temnotou. Sotil ju do kruhu nakresleného krvou v ktorom som stála. „Prečo si neutiekla? Mala si utiecť keď si za mnou prišla!" kričala som na ňu vediac, že mi nerozumie. Na jej postoji a pohľade bolo zreteľné, že osoba stojaca predo mnou už nie je viac líška, hnedovlasá férka, dcéra mocného Farryna, ale iba bábka temného kráľa Downbrooku.

Na to čo nasledovalo som nebola pripravená. Zaútočila na mňa ako prvá. Vystrelila ku mne korene, ktoré sa vynorili spod zeme na jej zavolanie a obmotala mi ich okolo nôh, rýchlim myknutím som ich spálila na popol. „Nemusí to tak byť, Kathrina. Nebudem bojovať." uhla som sa ďalšej spŕške koreňov, ktoré ma  zahnali na pokraj kruhu namaľovaného krvou. „Vedel som, že sa sama od seba ju nezabiješ. Preto sa ona pokúsi zabiť teba." Katar sa posadil na svoj trón a pohodlne sa pomrvil. Chystal sa vychutnať si divadlo na ktoré tak dlho čakal. Theodosovi ľudia v bezvedomí lapení v jeho klietke z bleskov, mŕtva smrteľníčka pre potechu bohyne a  stratená princezná bojujúca o život s líškou, ktorú ma vo svojej moci. „Nedám ti to čo chceš, nebudem s ňou bojovať."

„Ale budeš. Vieš prečo?" dlhý pohľad do mojich očí. „Pretože nechceš nechať Theodosa umrieť v tuneloch jaskyne. Neustále tam dole na teba myslí." Srdce mi prestalo byť. Žije a ako mi práve naznačil bojuje sám proti stvoreniam, ktoré na neho poslal. Toto sa nemalo diať. Všetko sa rúcalo priamo predo mnou.

„A v neposlednom rade nechceš aby som mihnutím ruky zabil hentých úbožiakov a hlavne moja drahá," s víťazným tónom poznamenal, „tvoja mágia nedovolí aby si sa nebránila. Bude sa tlačiť na povrch s každým zásahom, ktorý ti uštedrí."

Ďalší pohyb Kathriny bo rýchli a bez zaváhania. Dýkou ma zasiahla priamo do pravého boku odkiaľ mi stekala krv po nohe až na zem. Odpoveďou jej bol môj silný výkrik. Nebudem s ňou bojovať. Neublížim jej. Je to jeho dcéra, moja priateľka.

„Kathrina, bojuj s tým. Nenechaj sa tým utopiť." Prileteli ďalšie rany a tak ako povedal Katar, v krvi sa mi zbieral oheň, ktorý ju chcel s každým zásahom popáliť. Mágia mi vrela v tele a pýtala si povolenie na výbuch. S chladom som ju zadržiavala a nepúšťala von. Musím to skúsiť inak. Kathrina opäť vyštartovala mojim smerom s dýkou od krvi. V momente kedy ku mne pristúpila som privolala vodu a zmáčala hlinu pod jej nohami. Preborila sa do blata a kým stihla z neho vystúpiť, ohňom som späť zem zatvrdla. Mocné korene ju pripútali k zemi a ani jej mágia nedokázala so mnou bojovať. Pristúpila som ku nej a chytila ju za spánky. Môže to fungovať, ale aj nemusí.

„Pozri sa na mňa!" príkaz. Čierne oči sa zaborili do mojich. Boli plné temnoty a niečoho čo pripomínalo nenávisť. „Toto nie si ty. Nepoddávaj sa mu. Pamätáš si ako sme sa hrávali na schovávačku? Vždy som sa pri tom nudila a pálila kvety do stien a podlahy aby si ma rýchlejšie našla." slzy mi pri tej spomienke stekali po lícach až ku krku. Pod nami sa tvorila mláka krvi nás oboch. . Krv sa s krvou spojí. „Vždy keď jedna z nás bola smutná, boli sme tam pre seba. Nikdy si sa ma nebála a ja som ti bola za to vďačná. Za to si mala moju dôveru. No tak Kathrina, nechcem mu povedať, že si umrela. Zaslúžiš si všetko. VŠETKO!" Kričala som jej do tváre a vpúšťala prúd svetla priamo do jej hlavy na vyhnanie temnoty, ktorá jej držala myseľ mimo reality. „Vráť sa!"

Kráľ temnoty sa postavil a nemohol uveriť tomu čo sa pred ním odohráva. Postupne z nej vytekala temnota a vracala sa k svojmu pánovi. Zlaté oči hnedovlasej líšky opäť svietili ako svetielko nádeje. „Thess." zašepkala jemne. Uľavilo sa mi a pri radosti, ktorú som prežívala som sa rozvzlykala ešte viac. Vrátila sa. Objala som ju okolo krku tak silno až na moment prestala dýchať. Mágia mi pomohla vytiahnuť ju z pod zeme a priviesť opäť na svetlo. „Ako si to... ty ...." nestihol dopovedať pretože od jaskyne začali vychádzať hlasité zvuky. Pozrela som sa smerom ku jaskyni. „Theodoooos!" musel ma počuť. Stále som sa nemohla dostať zo začarovaného kruhu a pomôcť ostatným, ktorí sa akoby zázrakom začali prebúdzať. Katarovi muži sa zhromaždili okolo klietky a čakali na to čo  bude pokračovať. „Vládzeš stáť na nohách sama? Musím pomôcť ostatným."

„To nedokážeš, kruh je z čarodejkinej krvi. Iba ona nás môže pustiť."

Úsmevom som ju povzbudila. „Nemala som dokázať ani ťa prebrať a pozri sa na seba."

„Chýbala si mi." chytila ma za rukua stlačila ju. „Aj ty mne priateľka moja."