Ragehornský dedič (Férska sága)

15.

Kráčali sme presne tam kam som očakávala, že pôjdeme. Po niekoľkých minútach sme sa ocitli hneď vedľa jazierka kde som ho  ešte pred pár hodinami našla polonahého.

Posadili sme sa na lavičku vedľa stromu. Slnko ešte stále nevychádzalo, ale ja som tušila, že do hodiny už určite bude hore. Všade okolo panovalo krásne ticho a ja som ho musela prerušiť. „Kde by som asi mala začať." prerušil ma bez toho aby si povšimol môj úvod.

„Čo je medzi tebou a ním?" vyhŕkol. Vážny pohľad naznačoval, že odpovedať budem musieť tak či tak.

„Prosím? Do toho ťa absolútne nič nie je. Ale keď vidím aký si vážny, asi by si bez toho ani nezaspal." Podráždene som odvetila. „Nič. Absolútne nič medzi nami nie je. Zachránil ma, z nejakého neznámeho dôvodu ma ochraňoval, aj keď som bola hnusná a obvinila ho zo škaredých vecí. Napriek môjmu chovaniu je stále tu. Nič viac tam nehľadaj. Sme priatelia."  Z úst vypľul moje posledné slovo akoby to bola urážka. Priatelia

Pozrel sa na môj odhalený krk a zahľadel sa na dve malé fialové bodky, ktoré mi ostali po jeho uhryznutí v lese. Dúfala som, že sa mi to zahojí skorej ako si to všimne Orym. Nahnevalo by ho to a ja nepotrebujem zajtra celú cestu počúvať ich súperenie o to kto má „väčšiu moc".

„Dobre tak mi teda povedz všetko." Ako povedal aj som urobila. Rozpovedala som mu o noci keď Cassiu uniesli, čo pre mňa urobila. Samozrejme vynechala som rovnaký  malý detail ako pri Orymovi. Nepovedala som im o tom ako ku mne prišiel môj otec. Bolo to súčasť niečoho na čo som nebola pripravená odpovedať.  Povedala som mu všetko o mojom príchode, o mojom omdlení v lese, o panstve pána vetra, o tom ako ma uniesli a ako som sa dostala k nemu. Keď som skončila mlčal. Pohľadom krútil okolo jazierka a stále niečo sledoval. Avšak vedela som, že každé moje slovo počúval pozorne a jasne. Bez toho aby sa vyjadril k tomu čo počul sa ma spýtal odrazu na čarodejnicu. Je to tu. „Netuším čo ti k tomu povedať. Bola to veľmi príjemná stará pani."

„Tak príjemná stará pani?" nadvihol kútik a ja som cítila ako ma jeho úsmev zahrieva na hrudi. Nehneval sa na mňa. To je prvé dobré znamenie. „Vysvetlíš mi prečo musela táto príjemná 150 ročná stará pani ostať ležať v bezvedomí svojej cely?"

„Noooo, to ti neviem takto z hlavy povedať." To som sa usmiala už aj ja. „To že si ma za ňou vzal ti len tak neodpustím, vieš to však?" prikývol, že vie.

„Dozvedela si sa aspoň niečo užitočné?"

„Dalo by sa to aj tak povedať." Načiahol ruku za mňa a pohodlne sa oprel. O čo mu ide? „Ale zjavne mi to nepovieš, pravda?"

„Hmmm počkaj, musím sa zamyslieť. Nie." znovu som sa na neho usmiala a ja som pri pohľade ako mi opätuje úsmev zmeravela. Telom mi prešla obrovská energia. Cítila som každú bunku ako túži po jeho teplom dotyku. Pritiahol si ma bližšie a ja som vedela, že už nedokážem len tak vycúvať. Zvláštne bolo, že som ani nechcela.  Hormóny sa búrili a keby medzi nás nevpadol Orym určite by sme sa pobozkali. „Už je neskoro musíš sa vyspať." Povedal odmerane. Videla som, že sa hnevá, ale nevedela som na koho viac. Na mňa, alebo Theodosa, ktorý sa samoľúbo na neho uškrnul.  Ľadový vzduch preťal teplo, ktoré ma doteraz obkolesovalo. Nechcela som aby sa toto stalo a cítila som sa veľmi trápne. On vedel, že nás počúva! Vtedy mi to došlo. Preto sa všade okolo seba obzeral a celý tento cirkus iba kvôli ich hrám. Znova chcel Oryma podráždiť a ukázať mu kto má moc. Plná hnevu som vyskočila  na nohy a odkráčala do svojej izby. Takto ponížená som dlho nebola. Tí dvaja tam ešte hodnú chvíľu ostali sami. Netušila som čo sa tam bude diať, ale vedela som, že to nebude priateľský pokec.  Obaja by si zaslúžili poriadny výprask. Zahrávali sa so mnou presne ako ma upozorňovala žena na trhu. Féry sú skvelí v manipulovaní a hraním sa s druhými. Budem aj ja raz taká?