Ragehornský dedič (Férska sága)

28.

Orym ma odrazu schmatol za lakeť a postavil za svoj chrbát. Meč v jeho ruke naznačoval problém. Moje obavy potvrdil dvoma slovami: „Máme spoločnosť."

V tom momente som stiahla svoj luk z chrbta a namierila šíp smerom, ktorým fér po mojom boku upriamoval pohľad. Kým som avšak stihla zahliadnuť osobu blížiacu sa našim smerom, v hlave mi opäť zaduneli zvony otriasajúce mojou lebkou. NIE. TERAZ NIE. Padajúc na zem som stihla vysloviť Orymovo meno. Tá bolesť bola doslova mučivá. Išlo o pocit ako by sa chcelo niečo prebojovať zo mňa von. Tentokrát na nebolela už len hlava, ale aj hrudník v ktorom som nenachádzal žiaden kyslík. Pokúšala som sa nadýchnuť, ale márne. Odrazu som mala pľúca v plameňoch. „Siora!" nahol sa ku mne a snažil sa zistiť čo sa deje.

„Nemôžem dýchať." zachrapčala som, „oheň..." V tom okamihu pribehla iná postava a odniesla ma z cesty na trávu do tieňa. „Odstúp od nej. Potrebujem vodu!"

„Čo ty..." začal prekvapene Orym, ale muž ho obratom zastavil. „Prines vodu!" Tarron. Spoznala som jeho hlas, aj keď istá som si nemohla byť nakoľko ku mne prehovoril iba párkrát. Tento raz som nechcela omdlieť, bojovala som s černotou zo všetkých síl, ale oheň spaľujúci moje vnútro a nedostatok kyslíka ma opäť premohli.

Postupne som začala znovu naberať vedomie. Pálenie ustupovalo a môj hrudník zalieval chladivý pocit. Do toho chladivé dotyky vzduchu na mojej pokožke naznačovali Orymovu prítomnosť. „Siora?" Tarron mi nadvihol hlavu a trošku mnou pomykal. „Musíš udržať vedomie. Nepoddávaj sa tomu." Skúsila som otvoriť oči a na moje prekvapenie to išlo pomerne ľahko. Precitla som svoje telo a zľahka sa posadila. Cítila som sa dobre. Chlad odrazu akoby vyplával z môjho tela a mne už nebránilo opäť nič sa pokojne nadýchnuť. Porozhliadala som sa okolo seba a všimla si, že moju spoločnosť si užívali už dvaja féry. Pri pohľade na Tarrona sediaceho pri mojom tele sa mi v hlave vynáralo množstvo otázok. „Ďakujem vám." nádych, „Teraz to bolo intenzívnejšie než predtým. Nechápem čo sa to so mnou deje." Ani jeden mi neodpovedal. Orym si ku mne iba čupol a pohladkal po chrbte na znak pochopenia. Otočila som k novému spoločníkovi: „Ako si vedel?" Keď videl, že mi nič nie je, oprášil si kolená a postavil sa k najbližšiemu stromu aby mal od nás odstup. Zlatovlasý fér mi pomohol na nohy a jemne pridržiaval kým nenájdem balans.

„Celá si horela. Tvoje telo niečo spaľovalo zvnútra a tak som použil svoju mágiu na schladenie ako si to urobila vodou aj ty predtým." ŠOK. „Ty si nás sledoval?" cítila som sa hrozne. Ak videl ako som spadla do vody, určite videl aj to čo sa dialo potom. „Vtedy ešte nie. Daris mi povedal čo sa dialo po jeho príchode." odpovedal bez akéhokoľvek zahanbenia. Vyzeral ako hora a aj sa tak správal- hora tvrdého kameňa. „Chceš mi tým povedať, že ťa sem poslal Theodos?" nemusela som sa na neho dvakrát pozrieť aby som pochopila. Ten, ten bastard. Sám odtiaľto zutekal, ale nás nechal sledovať. „Prečo?" vyštekla som na vysokého bojovníka. Teraz nie je čas narábať s niekým v rukavičkách. „Ako si sa nás dovolil sledovať? Theodosvi nestačilo to pohranie so mnou čo predviedol?" Tarron pozrel prekvapene na Oryma a potom sa jeho pohľad zmenil na niečo pripomínajúce znechutenie. Hora sa pohla jeho smerom: „Ty si jej nepovedal o jeho snoch?" Orym sa bez zaváhania postavil pred horu v obrannom postoji. „Čo s tým to má? Nepotrebuje aby bola zaťažovaná jeho rozprávkami. Po práve patrí mne a ..." skočil mu do slova. „Po práve? Ty úbožiak!" Nikomu som nepatrila, kričalo moje vnútro. „Tušíš o kom tu vlastne hovoríš? Ak sa jej dotkneš ešte raz ako v tom lese, poviem o tom Darisovi a potom, čo tvoje telo roztrhám na kusy, nechám ho spáliť tvoje ostatky." On nás videl! Prichádzal jeden šok za druhým. Z jeho slov som vycítila, že moja hrozba bola pravdivá. Spoznal ma a mne sa postupne začal prevracať žalúdok. Ak niekomu to niekomu povedal ...