Ragehornský dedič (Férska sága)

5.

Čím hlbšie som zachádzala do lesa, tým viac mi vzduch pripadal chladnejší a ostrejší na pokožke. Po dlhých hodinách blúdenia som konečne natrafila na legendami spomínanú kamennú bránu. Celá obrastená machmi a papradím sa týčila priamo predo mnou. Polkruhovitý tvar ju o niečo viac zmenšoval, i keď rozmermi bola určite väčšia ako naša chalupa. Podľa Valaeryových slov ju mali strážiť duchovia, ale nikde som nikoho nezahliadla. Teraz sa ukáže pravda, či mám v sebe kúska neľútostných stvorení, ktoré ma strašili počas celého môjho života. Rozpamätala som sa na svoj sen o féroch tancujúcich v zlatých sieňach. Pri tejto myšlienke som bez zaváhania prešla bránou. Ocitla som sa v úplne inej krajine a to bez jediného škrabanca na tele. Tak je to pravda. Tá mŕtva, žena bola moja matka. Myšlienku na ňu mi zahnal pohľad pred seba. Z tej krásy som myslela, že omdliem. Krajina predo mnou bola síce ponorená v tme, ale jej pôvab som dokázala okamžite rozpoznať. Nad mojou hlavou sa týčili vysokánske stromy z ktorých trčali žiarivé fialové kvety osvecujúce mi cestu vpred. Kúsok od nich žblnkalo jazierko do ktorého vytekali potôčiky vody vychádzajúce spod koreňov stromov. Každý kúsok môjho pohľadu na výjav, ktorý som mala pred sebou, ma oberal o tak vzácny kyslík. Musím s tým prestať. Rozpamätala som sa prečo som tam vôbec prišla. Musím zachrániť Cassiu. Ak už nie je neskoro. Takú možnosť som sa snažila okamžite zahnať do úzadia svojej mysle, ale nemohla som. Mala by som sa pripraviť na najhoršie scenáre, ktoré sa môžu odohrať. Pri predstave na svoju drahú priateľku som sa rozhodla pokračovať v ceste skrz toto prekrásne miesto. Počas hodín, ktoré som prekráčala som sa pokúsila zároveň zapamätať čo najviac o ich svete, no únava a bolesť hlavy ma lámala ku spánku čoraz viac. Odrazu ma premkla obrovská bolesť v hlave. „Aaaa, čo to ..." od bolesti som odpadla v blízkosti stromu. Počula som iba ticho. Je to vôbec možné? Počuť ticho? Ak áno, práve sa tak stalo. Netuším ako dlho som tam takto ležala, ale zo sna o tichu ma prebudil neznámi škrekot. Nad mojim telom sa týčil zlatý vták. Pripomínal fénixa z obrázkovej knižky na trhu u nás doma. Nedokázala som avšak svoje vedomie udržať hore ani o sekundu dlhšie. Upadala som do hlbokej tmy za zvuku trhania mäsa a škrekotu bytostí.

Prebudila som až v obrovskej miestnosti plnej bielych závesov zvíjajúcich sa v rytme vetra, ktorý sa preháňal po izbe. Slnko prerážalo do izby v podobe lúčov a oslepovali môj zrak. Konečne keď som nabrala dosť sily, posadila som sa na okraj postele. Bola postavená z mohutného dreva a natretá na zlato. Vskutku, impozantný kúsok nábytku do spálne. Spálne?! Začalo mi dochádzať čo sa okolo mňa deje. Behom sekundy som stála pri okne sledovala niečo, na čo som nebola ani v sne pripravená. Ak môj vstup do tejto krajiny vyzeral nádherne, teraz som sa ocitla v nebi. Ponúkal sa mi pohľad na nádhernú krajinu zelených kopcov a vodopádov, ktorých vôňu mi prinášal pod nos vánok. „Neuveriteľné." vydralo sa mi z hrdla. Odrazu si niekto za mnou zakašľal. Prudký pohyb za neznámym zvukom spôsobil, že sa mi zatočila hlava a ja som začala klesať na zem. Kým sa tak mohlo stať, už ma držali dve pevné paže patriacemu zlatovlasému cudzincovi. „Prepána ženská vedel som, že ľudia sa ľahko naľakajú, ale až takto?" prihovoril sa mi svojim pevným hlasom. Bolo v ňom niečo čo ma upokojovalo a zároveň nútilo byť v strehu. Keď som upriamila pohľad na horu svalov, ktorá ma stále držala uvidela som féra. Zlatovlasý fér s jasnými smaragdovými očami a jemne opálenou pokožkou si ma premeriaval od hlavy po päty. Začala som sa mu trhať z náručia. „Okamžite ma pusti!"

Jeho smiech sa niesol izbou pokým nedodal niečo čo ma prekvapilo. „Vidím, že nie len, že ste veľmi ľakaví, ešte sa aj rýchlo rozzúrite. Tak ja ťa zachránim pred nenažranými škriatkami a ešte si vyslúžim takýto pohľad? Ste všetci ľudia takí nevďační?"

Vytasila som na neho dve dýky, ktoré z nejakého dôvodu mi nechal upnuté na mojom postroji. „Kde to som? Okamžite ma vyveď von!" Vedela som, že ak ma sem doniesol nedovolí mi len tak odísť. Netušila som akými pravidlami sa riadia v ich ríši, ale človek tu bol určite ako otravný hmyz, ktorý narúša ich dlhé životy. Izba plná slonovinového nábytku a bieleho hodvábu mi odrazu pripadala ako klietka.

„Edgeford." Odvetil neznámi fér, „ale asi netušíš kde to je. Keď sa rozhodneš odložiť zbrane a prestaneš rozkazovať férovi, možno sa budeme môcť normálne porozprávať."

„Nikdy nič nerobíte zadarmo." namierila som dýky ešte vyššie. Jeho hlavu by mi trvalo odrezať o niečo dlhšie, ale určite by sa mi to podarilo.

„Keby som ťa chcel mŕtvu, ver mi, už by si bola dávno mŕtva." Podráždene si vydýchol a pristúpil o krok ku mne akoby si absolútne nevšimol mojich dýk smerujúcich priamo k jeho srdcu.

„Tvoje slová sú pre mňa ako vzduch. Vždy keď sa férom a ľuďom skrížia cesty končí to krvou. A skús uhádnuť koho najčastejšie." Toto som už trošku prehnala. Dráždim féra v jeho dome a ešte na neho mierim zbraňou. Má silu stoviek ľudských mužov. Bez mihnutia oka by ma mohol zabiť tu a teraz.

„Fajn,ľudí som nevidel už niekoľko desaťročí a mám v sebedosť trpezlivosti, ale nenechám sa obviňovať z ničoho." hlboký nádych, „Teraz ak dovolíš, musím ísť zariadiť párvecí. Každý na tomto panstve ma rozkaz ti dať pokoj. No pokiaľ ich budešprovokovať iba z poloviceako mňa teraz, prehodnotím môj príkaz. V pokoji sa tu môžešpoprechádzať a pokiaľchceš prežiť nasledujúce dni bolo by vhodné nechodiť za hranice tohto panstva.Pár škriatkov si stále brúsy na teba zuby." A už ho nebolo. Sú všetci akoon? Ostala som v bledej izbesama s vytasenýmidýkami do prázdna. Nemôžem uveriť, že som naozaj tu. Počkať! Vôbec sa manespýtal ako som sa dostala cez bránu. Pokiaľ ľudia naozaj zomierali pri prechode cez ňu, akoto že sa o tomvôbec nezmienil? Nemohla som tu dlhšie ostať. Pred očami sa mi objavil obraz priateľky,ktorá ma práve potrebovala. Prosímnezabudni veriť svojmu srdcu nie zmyslom. Občas vedia človeka riadne oklamať. Otcovhlas ma sprevádzal pri každom nasledujúcom kroku. Nesmiem veriť tomu čo vidím,ale čo cítim. Cítim pokoj, kľud a energiu, ktorá sa mivlievala z tohtomiesta priamo do žíl. Vykukla som z izby a uvidela nádherné chodby plné kvetov a férov nosiacich jedlovon zo zámku. Celé toto miesto bolocítiť kvetmi, jedlom a vínom. Všetci bolivysoký a krásne rysy svojich tvári vystavovalina na obdiv celému svetu. Môže aj toto byť klam?

Prosím o zhovievavosť čo sa týka gramatických a štylistických chýb, nakoľko príbeh plánujem dodatočne upravovať. Zároveň budem rada, ak si nájdete čas a môj príbeh akokoľvek ohodnotíte, aby som vedela či ho naďalej zdieľať spolu s vami. :) -P