Ragehornský dedič (Férska sága)

35.

Ráno prebehlo na moje počudovanie v kľude a bez väčšej spoločnosti. „Kde sú ostatný?" spýtala som sa Renna, ktorý mi ako jediný robil spoločnosť pri raňajkách. Jedlo bolo naozaj veľmi chutné a to ovocie mi prišlo šťavnatejšie ako naše z ľudského sveta.

„Theodos musel odísť na svoje panstvo skontrolovať či všetko šľape ako má, Niyana odišla s ním a Cellica sa večne niekde túla." pravdaže, ako inak. „Stále za ním behá ako psík?" Z mojej otázky mu zabehlo jedlo a ja som pochopila, že to nebola zrovna vhodná otázka na jedného z nich. Trošku si narovnal tuniku. „Po väčšine času áno, ale nešlo o behanie ako psík. Je jeho ... ako to nazvať. Výpomoc! Áno, výpomoc to je to správne slovo." s kľudom sa mi pokúsil odpovedať. „Theodos spravuje najväčšiu časť Ragehornu a stým je spojených mnoho povinností. Všetci mu pomáhame, ale keďže Tarron je bohvie kde a vás musí mať niekto na starosti, jej účasť tam bola povinná." Teraz som sa cítila naozaj trápne. „A o Cassii nevieš nič?" neprišla k nám na raňajky.

„Bol som sa jej spýtať, ale vraj už raňajkovala a teraz potrebuje dočítať knihu, ktorú včera načala." Och, ako rada by som sa k nej pridala, ale moje myšlienky som momentálne nevedela nasmerovať pokojným smerom. „Rada by som vedela či sú nejaké novinky ohľadom Katara. Čo sa deje v Downbrooku a podobne."

„Rád ti všetko zodpoviem, ale čo keby sme sa stretli tu na obed a tak to predebatovali. Potreboval by som do obeda niečo doriešiť keďže sa tu ešte nejaký čas zdržíme."

„Samozrejme, bez problémov. Nevadilo by keby som sa medzi tým prešla von? Mám chuť na čerstvý vzduch." položila som svoj príbor na stôl a myslela si, že táto téma je u konca. „Nebol by rád keby, že ťa von púšťam samú."

„Ren len mi prosím nehovor, že na to potrebujem osobné povolenie. Som vám vďačná za záchranu, ale ak tu mám byť ako väzeň rovno mi to povedz, nech viem či sa chystať na prebojovanie von." znova môj okamžitý útok. Nemohla som si pomôcť, išlo o inštinkt. „Nie si náš väzeň Siora, si hosť a bol by som nerád keby si sa cítia nepríjemne."

„Tak prečo mi túto situáciu sťažuje?" dobre vedel o kom som sa práve vyjadrila. Všetko sa točí stále okolo neho a jeho manierov. Najprv nevhodné otázky a teraz nezmyselné zákazy?

„Už som ti predtým povedal, že má zložitú povahu, ale keď ho spoznáš bližšie nie je taký ako sa na vonok môže zdať. Nedal by ani na jedného z nás dopustiť." Tu som sa musela pozastaviť a namietať. „Ja ale nie som vy. To, že sa mu snívalo pár snov so mnou nemusí nič znamenať. Žijeme v čarovnom svete..."

„kde všetko niečo znamená." Dokončil za mňa.

„Heej, to som povedať nechcela." nesúhlasila som. „Chcela-nechcela je to  pravda. Nežiadam ťa o okamžité pochopenie ani jedného z nás, len o šancu ti dokázať, že nie sme to za čo nás máš. To platí aj o Niyane, keďže som počul čo sa včera stalo. Takto sa väčšinou nespráva." Musela som priznať, že od kedy som sem prišla som ani jednému z nich nedala šancu tak ako Orymovi. „Nepôjdem ďaleko, sľubujem. Predsa je aj v mojom záujme ostať tu v utajení kým celá situácia prehrmí." usmiala som sa a odišla sa teplejšie prezliecť.

Prechádzala som sa po zasnežených lúkach už celé hodiny a ani som nepomyslela, že by som zavolala Cassiu za mnou. Bolo mi príjemne samej, nikomu som nemusela nič vysvetľovať a tváriť sa milo. Ach Orym, kiežby som ti mohla dať aspoň nejak vedieť, že som v poriadku. Zo zamyslenia ma vytrhla ryšavá líška stojaca na kameni niekoľko metrov odo mňa. Bola nádherne sýto sfarbená a jej bledé oči mi pozerali priamo do duše. „Kde si sa tu nabrala priateľka moja?" spýtala som sa nemého zvieraťa. „Tiež si chcela byť na chvíľu sama?" podišla trocha mojim smerom a ďalej na mňa vyvaľovala oči. Keď zodvihla hlavu k nebu uvedomila som si, že nevyzerá ako obyčajná líška. V ten moment som zaznamenala  len rýchli pohyb a už jej nebolo. Bežala do zasneženého lesa kde som ju aj pohľadom stratila. Vrátila som sa do hradu čo najrýchlejšou trasou a myslím, že akurát v čas na obed.  „Ren!" kričala som, „Rennym niekoho som videla." Nedávala som priveľmi pozor a tak som narazila do nejakého tela predo mnou. „Hej, aká bola prechádzka?" usmiala sa na mňa Cellica. „Prepáč, nedávala som pozor. Nevidela si niekde Renna? Niekto sa v podobe líšky túla po lesoch v okolí."

Chytila ma za ruku a viedla do jedálne. „Áno všimla som si ju dva dni dozadu, ale nemusíš sa báť. Je neškodná."

„Ale nemala by som o nej povedala Rennovi?" spýtala som sa priamo.

„Myslím si, že o nej vie a ona určite raz príde sama. Keď bude vhodný čas." Tomuto dievčaťu som absolútne nerozumela, ale nevadilo mi to. Každý by mal mať svoje tajomstvá, rovnako ako ja. „Tak tu si." privítala ma Cassia sediaca za kruhovým stolom. „Ahoj." Letným pohybom som ju objala okolo pliec. „Kde si sa dnes túlala? Ráno si neprišla na raňajky."

„To mi skôr povedz ty, tuláčka. Neskôr som ťa hľadala po celom hrade a až Cellica mi oznámila, že si sa išla prejsť." Spýtavým pohľadom som na ňu pozrela- odkiaľ si to vedela. „Videla som ťa vychádzať z hradu." Jasné, že ma videla.

„Dámi." Ren vstúpil do jedálne a príjemne nás pozdravil. „Aká bola prechádzka?" pozrel na mňa.

„Neskutočná. Toľko snehu a také krásne pláne. Až mi to bralo dych." usmiala som sa.  „To som veľmi rád." Úsmev mi opätoval. „Stále platí, že sa chceš porozprávať?"

„Samozrejme, kľudne aj po jedle ak máš čas."

„Sľúbil som ti to nie? Tak sa pusťme do  jedla, som hladný ako vlk." Všetky sme sa rozosmiali nad tou iróniou, že jastrab sa cíti v kožuchu vlka.