Ragehornský dedič (Férska sága)

1.

Konečne nastala sobota. Jediný deň v týždni, kedy mi môj otec nechával priestor tráviť čas spolu s Cassiou. Moja najlepšia a zároveň jediná priateľka je lady z Pellbrouku, zatiaľ čo ja som obyčajné dievča z ulice žijúce s chlapom, ktorý ma našiel ako 3 ročnú sa topiť v studni neďaleko lesa Harlick. Niektorí ľudia verili, že Valaery je môj skutočný otec, ktorého opustila žena a nechala ma mu ako suvenír z jednej spoločnej noci, iní zas, že ma ukradol čarodejniciam prebývajúcim už v spomínanom lese. Ako dôkaz o tomto tvrdení vraj mali byť moje snehovo biele vlasy. Otec – Valaery sa nikdy nevyjadroval o noci kedy ma našiel. Tvrdil, že bohovia ma mu zoslali ako dar proti samote.

Kým sa stihol zobudiť, už som cválala na jednom z našich koní smerom ku zámku Pellbrouk. Za jeho hradbami je cesta k malému jazierku, ktoré bolo zahalené mohutnými stromami lesa. To nám dodávalo súkromie počas našich stretnutí s Cassiou. Na týchto stretnutiach ma učila čítať, písať, ba dokonca šľachtickým spôsobom a etikám za výmenu, že ja ju naučím sa brániť a využívať zbrane k boju. Valaery trval na mojom malom bojom výcviku už odkedy som mala 5 rokov. Vraj raz keď sa pominie, ma už nebude mať kto chrániť pred zlodejmi a vrahmi, ktorí prebývali v okolí panstva. Musela som vedieť používať zbrane a v prípade útoku sa obrániť.

„Pripravená, lady ?" spýtala som sa červenovlásky kľačiacej pri vode s knihami v ruke.

„Vieš, že nenávidím keď ma tak oslovuješ, Siora." oborila sa na mňa priateľka.

„Prepáč, ale ten tvoj ksicht zakaždým stojí za to. Čo si sem dotrepala celú vašu rodinnú knižnicu?"

„Ak ich nechceš, môžem ich vrátiť."

„Nie!" spanikárila som, „Veľmi dobre vieš, že knihy nikdy neodmietnem." Bolo to totiž moje jediné skutočné hobby, ktoré som si užívala a našla si naň hocikedy čas.

Cassia položila knihy do trávi a jej záchvat smiechu sa šíril medzi konármi stromov. Vedela až príliš dobre čo knihy pre mňa znamenali. Informácie. Hltala som ich zakaždým tak rýchlo, že nestačila mi nosiť nové.

Obe oblečené v kožených nohaviciach a plášťoch sme sa postavili pred seba. Už niekoľko mesiacov sme ustavične cvičili obranu a boj z blízka. Blížil sa krvavý mesiac, počas ktorého každých 5 rokov si mystické stvorenia féri prišli po jedno dievča a už nikdy viac ju nevrátili. Vieme o týchto bytostiach tak málo, ale predsa len niečo:

1. Poznáme dobrých aj zlých férov

2. Prebývajú v krajinách do ktorých sa dá dostať iba cez kamenné brány (ak by dobrovoľne cez ne človek chcel prejsť, zomrie)

3. Ľudskému svetu sa vyhýbajú čo najviac, sme pre nich podradný druh bytostí

4. Sú o niečo vyšší ako ľudia a ich uši sú špicaté

5. Všetky vnemy ( zrak, čuch, sluch, hmat ...) majú zosilnené

6. Niekedy sa prechádzajú po našom svete vo svojich zvieracích podobách na ktoré sa vedia premieňať

7. Sú nesmrteľný

Do svojich mozoľmi poznačených rúk som uchmatla dve nablyšťané dýky. „Naposledy ti to s dýkami veľmi nešlo. Uvidíme ako si trénovala."

„Vieš že tie dve vecičky ma nechcú počúvať. Hlavne posledné týždne mám pocit, že mi nejde nič. Siora, bojím sa." priznala sa mi priateľka s pohľadom upretým do mojich modrých očí.

Opätovala som jej pohľad: „Znova ten istý sen?" Prikývla.

„Nik ťa nevezme. Trénujeme už tak dlho a máš mňa! Ja, tvoja rodina ani môj otec nedovolíme aby sa ti niečo stalo."

„Prečo sa Valaery nebojí aj o teba? Si tiež dievča..." túto otázku mala zjavne na jazyku už dlhšiu dobu.

„Podľa mňa sa bojí, len to tak nedáva najavo. Verí, že som sa od neho naučila čo najviac a dokážem sa ubrániť v prípade, že by si po mňa prišli."

Evidentne Cassii odpoveď stačila a mohli sme začať náš niekoľko hodinový tréning. Nebolo to len o tom, že ja som učila ju. Naše stretnutia pomáhali aj mne. Zdokonaľovala som si techniku úniku, moment prekvapenia a postupne som dokázala spevniť postoj pri výpade na útočníka. Napriek všetkému som nechápala prečo ju jej rodičia nepodrobili výcviku už ako malú. Z nejakého dôvodu si myslia, že kamenný zámok dokáže zastaviť férov. Pfff, nemožné.

Historky o féroch šíria predovšetkým čarodejnice, ktoré putujú cez krajiny a rôzne kráľovstvá. Nie sú to veľmi prívetivé stvorenia. Bez mihnutia oka by nás vedeli zakliať či dokonca aj zabiť.

„ Cassia, sústreď sa!" kričím na ňu spoza prameňov vlasov, ktoré sa mi uvoľnili z účesu pri poslednom útoku.

„Nevládzem Siora, nevládzem!" a zrútila sa na trávu s pohľadom upriameným do korún stromov. Stromy v tomto okolí boli nezvyčajne vysoké na pomery iných dedín.

„No tak, už len chvíľu." zaprosila som ju aj napriek vedomiu, že tá sa už nepostaví len tak rýchlo. „Krvavý mesiac je už o 2 týždne."

„Ten sen. Je zakaždým taký živý. Prišiel si po mňa. Jeho krvavé oči ma paralyzujú a ...."

„Nemusíš pokračovať." Vedela som veľmi dobre ako ten sen pokračuje. Povedala mi o ňom už pred pár mesiacmi keď sa jej prisnil prvýkrát. Keby vedeli jej rodičia čo robíme v lese každú sobotu, možno by ma dali zbičovať, ale na druhej strane by možno boli radi, že ich dcéra vie použiť zbraň na obranu v prípade útoku. Blbosť, určite by ma dali zbičovať.

„Nechajme to tak. Čo ty a Sam?"

„Čo s ním ?" Zrovna o ňom som nemala čo veľmi povedať. Sam je chalan žijúci blízko Cassinho panstva. Vždy keď ma vidí hodí svoj zvodný pohľad a čaká, že sa namotám. Chlapec má smolu. Nemám čas na takéto blbosti. Väčšinu času trávim s otcom pri zvieratách o ktoré sa staráme pánom ( prevažne kone). Pokiaľ mám voľný čas, vyplním ho čítaním, jazdením na koňoch a trénovaním s lukom. Je to jediná zbraň s ktorou ma Valaery odmietol učiť. Takže som sa rozhodla pre samoštúdium.

„Nedávno som ho videla na trhu. Opieral o stĺp kde priklincoval nejakú chuderku čo mala oči iba pre jeho veľké naduté ego." Pri tej spomienke som sa musela začať smiať.

„Nehovor mi, že keď ťa uvidel nepribehol za tebou." dožadovala sa vysvetlenia, „Naposledy si skoro nohy dolámal keď nás videl." Teraz sa musela zasmiať aj ona.

„Samozrejme, že vyrazil za mnou, no kým sa stihol priblížiť na 20 metrov, už som bola fuč. Nemala som náladu na jeho vychvaľovanie ako zabil nejaké zviera v lese. Medzi mnou a ním je obrovský rozdiel. Ja keď chodím na lov, robím to z núdze, pre potrebu jesť. On ich zabíja pre radosť. Vyžíva sa v tom. Minule dokonca povedal ako si užíva pohľad pri ich posledných nádychoch. Skoro som sa neovládla."