Ragehornský dedič (Férska sága)

36.

„Môžem ti niečo ponúknuť?" prihovoril sa mi sediac na veľkej stoličke v Theodosovej pracovni. Musela byť jeho keďže sedela presne k jeho osobnosti. Knihy a mohutné obrazy zdobili všetky steny s tenkými vysokými oknami. „Nie, vďaka. Rada by som prešla priamo k veci ak nie si proti."

„Samozrejme. Myslím, že toto bude veľmi rýchle stretnutie keďže veľa toho nevieme. Čo je ale isté, že o tebe od začiatku vedel. Preto Cassiu hneď neodviezli k nemu. Chceli ťa nalákať na strategické miesto a uniesť tiež. Muselo ho zaujať, že jedno ľudské dievča chce zachrániť druhé." Modlím sa aby to bolo tak. Nemal by sa odkiaľ niečo dozvedieť, netušili to ani Theodosovi ľudia, až na Tarrona samozrejme, ktorý ako jediný navštevoval hrad počas môjho detstva. „Čo sa bude diať teraz počas splnu, keď je Cassia tu."

Vzal si najbližšie pero a začal sa s ním pohrávať. „S veľkou pravdepodobnosťou si zaobstaral nové dievča." Odrazu mi vyschlo v ústach. Nedošlo mi, že ako náhle bude Cassia von z hry, odsúdime iné dievča na smrť. „Nedá sa s tým niečo urobiť?" tušila som, že ma odmietne. Smutne sa mi zahľadel do tváre. „Máme s ním dohodu, tentokrát sme riskovali pretože v hre bol aj tvoj život."

 „Čo má môj život za cenu, že ste museli pre mňa takto riskovať a za iné nevinné dievča nie." Začínal byť nervózny a pero mu preskakovalo z jedného prsta do druhého. Ak nebol pripravený na podobný rozhovor nemal ma sem volať. Ja potrebujem pravdu, nie diplomatické odpovede hodné féra. „Vieš, že si nejak spätá s Darisom a kým nezistíme o čo ide bude lepšie ak ťa udržíme v bezpečí. Čo vylučuje ťa nechať na Katarovej lodi kde ťa mlátili hlava nehlava."

„Dostala som iba pár faciek." pokúsila som sa zachrániť situáciu čo to dá. „Nemusíš mi klamať, videl som tvoje ruky aj nohy a o tvári sa dúfam nepotrebujem ani vyjadrovať."

„Môžem si za to sama, naozaj. Provokovala som ho a aj kopla." namietla som.

Prekvapene sa napravil vo svojej obrovskej koženej stoličke ladiacej k ostatnému nábytku. „Prečo by si niečo také robila?" kým som stihla odpoveď stopol ma, „Vieš čo? Ani to nepotrebujem vedieť. Tak či tak sa ťa nemal dotknúť."

„Znieš presne ako tá hora svalov." Naozaj tak znel, ale Ren mi prišiel menej vážny a otvorenejší než Tarron.

Rozosmial sa na celú miestnosť. „Hora svalov? To ho pobaví keď mu to poviem."

„Chcem aby si ma trénoval v boji." vychrlila som na neho. Už dlhšie za tú dobu čo tu sme som premýšľala, že by bolo vhodné sa trošku nechať potrénovať ak by bolo treba v budúcnosti zasiahnuť. Moja prosba ho evidentne dosť zaskočila keďže dosť dlhú dobu iba nemo pozeral do okna a nedopovedal. Už, už som chcela opäť prehovoriť keby sa na pracovni neotvorili dvere a nestál v nich sám pán ohňa. „Deje sa niečo?" spýtal sa priateľa. „Chcela iba informácie o Katarovi. Ako to išlo v meste?" Naozaj sa mienili rozprávať ako by som tam ani nebola?

„Dobre, všetko je v kľude. Čoskoro by sa mal vrátiť aj Tarron." pri zmienke jeho mena som sa pozrela na Theodosa. Vedel, že urobím presne toto. „Venuješ aj mne jeden rozhovor?" Chcela som, naozaj áno, ale ak by sme sa začali rozprávať mohla by som v zápale emócii mu niečo vyzradiť a to si v mojej situácii nesmiem dovoliť.

„Ak ma ospravedlníš som po výbornom obede trocha unavená. Rada by som si najprv zdriemla."

Vychádzala som dverí a ona ma chytil za ruku. „Nevyhýbaš sa mi, však?" trhla som svojou rukou a on svoj stisk poľavil. Kolená sa mi pri pohľade na neho trošku roztriasli, ale dokázala som to dostatočne zamaskovať. „Aj keby áno, čuduješ sa mi? Najprv ma nazývaš niekoho rohožkou a potom sa pýtaš čo s kým mám?" Na jeho tvrdý a nenásytný bozk asi len tak nezabudnem.

„Za to prvé som sa ospravedlnil." upozornil ma, „a to druhé bolo zo zvedavosti."

„Preto si mi po ceste za Cassiou vzal všetky plamienky a ja som sa musela otrieskať o všetok nábytok čo som stretla na chodbe?"

„Povedala si, že si ako otvorená kniha."

„Ale nie pre teba."

Zabuchla som za sebou dvere a kričiac do vankúša som sa pokúsila vybiť svoju frustráciu. Tento chlap ma tak mätie. Najprv ma neskutočne priťahuje, skoro ako magnet, potom ho nenávidím a teraz znova sa moje telo prebúdza v jeho prítomnosti? Ako haloooo, toto sa diať nemá. Niekto zaklopal na dvere. „Nemám záujem o spoločnosť." Osoba stojaca za dverami bola asi hluchá, pretože bez slova sa rozhodla vstúpiť.

„Prepáč, ale nedalo mi sa nespýtať." Cassia zavrela za sebou dvere a sadla si vedľa mňa na posteľ. „Nevieš prečo Theodos rozbíja nábytok?" Odhodila som vankúš na zem a zvalila sa na pohodlnú posteľ. „Netuším."

„Povedal ti Ren aspoň niečo nové?"

„V podstate to čo sme obe tušili. Uniesol iné dievča a netuší čo sa stalo na lodi. Pravdepodobne nás ma obe za mŕtve." Videla som na jej tvári previnilý pohľad, ktorým súcitila s dievčaťom, ktoré je teraz v Downbrooku. „Nie je to tvoja chyba."

„Keby si ma nezachránila tak..."

„tak by si bola za pár dní mŕtva a ja na prášky. O pár rokov by uniesol ďalšie a my s tím zatiaľ nič nedokážeme urobiť."

Utrela si stekajúcu slzu a ľahla si vedľa mňa. „Zatiaľ?"

„Áno, zatiaľ."